Ženy, nadváha a kult štíhlosti v histórii. Čo sme si preniesli do dnešnej doby?

Ženy, nadváha a kult štíhlosti v histórii. Čo sme si preniesli do dnešnej doby?

15.5.2017 v kategórii Cvičenie a športy, autor Diana Mašlejová foto: iStock.com

Myslíte si, že spojenie športu a žien je len otázkou posledného storočia? Nuž, nie je to celkom pravda. Urodzené dámy zo šľachtických rodov, krásne Egypťanky i zručné a pohybovo nadané staroveké Grékyne, pre tie všetky bola fyzická aktivita prirodzenou súčasťou života.

Dobrodružný a niekedy až dych berúci príbeh dejín ženského športu nám prezrádza, že nežnejšie pohlavie to síce medzi mužmi nemalo vždy vyhrané, ale napriek tomu sa dokázalo presadiť a ukázať, že kondíciu a vytrvalosť majú ženy jednoducho v sebe.

Sparťanská výchova i upokojujúca joga  

Šport a pohybové aktivity patrili v minulosti najmä medzi výsady mužov, avšak ani nežnejšie pohlavie sa neobišlo celkom bez telesných aktivít. Dôkazom je už kultúra starovekého Egypta. Vďaka vykopávkam sa našlo množstvo dôkazov o tom, že vládnuca trieda bola už odmalička vedená k dobrej kondícii. Egypťania vždy dbali na štíhlu líniu a nadváhu považovali za znak hlúposti. Deti (vrátane dievčat) mali k dispozícii viacero možností, ako sa aktívne zabávať. Okrem obľúbeného plávania bola obľúbená najmä akrobacia.

Mnohé z prvkov sa dostali až do tancov egyptských tanečníc, ktoré charakterizuje dokonalé ovládnutie možností tela. Tanec bol prirodzenou a nutnou súčasťou výbavy každej egyptskej dámy. Vyššie postavené ženy ale praktizovali aj hry s loptou, či dokonca beh. Mládež bez rozdielu pohlavia rozvíjala svoju zručnosť a um na základe šermu s palicou, streľby z luku, či hádzania s kopijou. Telesné aktivity, ktoré staroveké Egypťanky robili, boli úzko späté najmä s filozofiou štíhlosti, o ktorú bolo nutné sa pravidelne starať. 

Ženy v starovekej Indii zase venovali pravidelne svoj čas joge. Spojenie duchovného a fyzického malo za úlohu vypestovať nadvládu psychického nad materiálnym. Podobne, ako je tomu v joge i dnes, tento proces sa podporoval na základe jamov, asanov a nijamov, ktoré Indky ovládali bravúrne. Osobitú pozornosť telu venovali starovekí Gréci.

Obdobie antiky sprevádzala filozofia kalokagatie, spojenie fyzického a duševného. Kult tela začal prekvitať a tento fenomén je evidentný v zárodkoch najmä v Sparte. Sparťanskú výchovu, a teda mučivé ovládanie tela praktizovali najmä u chlapcov, no nevyhli sa jej ani ženy.

Otužovanie, privykanie na chlad a ťažké podmienky, zdolávanie dlhých pochodov, či spávanie na lôžkach zo slamy, malo vybudovať silný a neochromiteľný základ otrokárskeho zriadenia. U žien bolo dominantné vychovávať zdravé a silné deti. Ženy sa na rolu matky pripravovali už odmalička. Povinne museli behávať vytrvalostné i rýchlostné behy, cvičili sa v hodoch i skokoch, dokonca, často zápasili medzi sebou.

Intelektu sa venovala omnoho menšia miera rozvoja, umeleckým vyžitím ženy sa stával tanec, ktorého úlohou bolo taktiež rozvíjať fyzickú zdatnosť dám. Významnejšiu rolu prepojenia duševného a fyzického zaznamenávame v Aténach. Dievčatá, ktoré nevedeli plávať ani písať, boli považované za nevzdelané. Viac, ako boj a tvrdé sparťanské podmienky, sa do popredia dostáva gymnastika pre ženy, beh a ladný tanec.

Zo starovekých gréckych hier však boli napriek zdatnosti ženy prísne vylúčené. Dievčatá mohli prísť povzbudzovať mužských športovcov len ako diváčky, vydaté ženy na štadión nesmeli ani vkročiť. Napriek tomu sa neskôr uzákonili aj špeciálne hry pre ženy, ktoré niesli názov héraie. Konali sa izolovane v Argu, na ostrove Samos a boli oslavou plodnosti. Hlavnou disciplínou súťaže bol beh. 

Rytiersky Stredovek  

Stredovek nebol športovým aktivitám žien príliš naklonený. Kresťanská výchova predstavuje nový typ ženy – pokornej, poslušnej matky, manželky a ochrankyne rodinného krbu. Avšak, ani v Stredoveku neboli ženy z fyzickej činnosti celkom vylúčené. Čas rytierskych súbojov pozorovali dámy takpovediac „zboku“, ale cnosti bojovníka ovládali aj ony.

Najmä ženy z vyšších kruhov dokázali presne strieľať, jazdiť na koni, šermovať a zúčastňovali sa dokonca lovov, kde z mužskej strany zbierali chvály na zručnosť a ladnosť. Istá diskriminácia športových aktivít žien však ostáva, a to najmä v krajinách tretieho sveta. Dar voľného času, ktorý až do 20. storočia patril najmä vyššie postaveným ženám, využívali mladé šľachtičné podľa rodinných tradícií a kultúrnych zvyklostí. 

Kult tela v monarchii 

V 17., 18. a 19. storočí bola krása pre urodzené ženy mimoriadne dôležitá. Aj napriek tomu, že plné krivky sa ešte stále považovali za znak zdravia, bohatstva, plodnosti a hojnosti, do popredia vstupujú aj iné prejavy ženskosti. Dámy začali svoj čas venovať aj športovým aktivitám, ktoré ich dvorní lekári odporúčali na udržanie si kondície, imunity a zdravia. Obľúbené bolo najmä jazdectvo, ktoré obľubovala napríklad Mária Antoinetta.

Dcéra Márie Terézie bola, podobne ako všetky urodzené dcéry, učená správne sedieť a jazdiť na koni už od detstva. V tom čase sa však pred publikom považoval za slušný sed s nohami na jednej strane, čo nebolo práve pohodlné. Mladé aristokratky si mohli slobodnú jazdu na koni vychutnať iba v samote a súkromí.

Obľúbeným prostriedkom na udržanie si zdravia boli prechádzky. Väčšinou išlo o chôdzu v pomalšom tempe, pretože rýchlosť značne obmedzovali bohato riasené šaty a mohutné garderóby. Mária Antoinetta, ktorá sa v roku 1770 vydala za francúzskeho dauphina, nasledovníka trónu Ľudovíta XVI., opustila viedenský dvor už ako štrnásťročná, aby reprezentovala rakúske záujmy na francúzskom dvore.

Versailles ju však prekvapil početnými dvornými zásadami a nuansami, ktoré nebolo ľahké dodržiavať. Vrchol rozmarnosti francúzskej šľachty pred francúzskou revolúciou, ktorá Márii nemilosrdne uťahala hlavu pod gilotínou, zosobňovali početné oslavy a bály. Francúzska panovníčka tanec milovala a svojej krásnej postave vďačila za príťažlivé krivky najmä jemu.

Po renesančnom tanci nazývanom basse danse, ktorý sa tancoval na kráľovských dvoroch v 15. a 16. storočí, sa charakter postupne menil. Pomalé graciózne pohyby a jednoduchšie krokové variácie vystriedal v 17., 18., a 19. storočí rytmickejší a rezkejší tanec a do popredia vstupuje v 17. storočí aj balet.

Pre šľachtické dcéry bola tanečná príprava prirodzenou súčasťou výchovy a tanečné hodiny sa ešte posilnili potom, ako žena dostala svoju prvú menštruáciu a bola teda právoplatnou ženou, pripravenou na možný vydaj. Dievčatá ovládali viacero druhov tancov a neraz to bola ich hlavná pohybová činnosť. Ladné krivky si tak okrem preferovaného jazdenia na koňoch a prechádzok formovala kráľovná Viktória, kráľovná Alžbeta i Katarína Veľká. 

Príbeh prvej športom posadnutej panovníčky   

Fenomén krásneho tela udržiavala aj Alžbeta Bavorská, známa viac pod prezývkou Sissi. Dcéra vojvodu Maximiliána Jozefa prežila bezstarostné detstvo, ktoré sprevádzala turistika s otcom, jazdectvo na koni a plávanie. Športové aktivity krásnej Alžbety však boli zo začiatku iba hrou a súčasťou voľného času.

Všetko sa radikálne zmenilo, keď sa cisár František Jozef do mladučkej Alžbety zamiloval a napriek protestom matky aj vopred dohodnutého sobáša so staršou sestrou Helenou si Sissi vzal. Privysoké nároky na etiketu na viedenskom dvore pôsobili na mladú panovníčku ťaživo a čoraz viac sa v nej ozývala túžba utekať.

Šťastné manželstvo s Františkom Jozefom charakterizovali sínusoidy búrlivého šťastia a hlbokého zármutku a očarujúca cisárovná začala upierať svoju pozornosť na krásu a telo. Držala prísne diéty a pri výške 170 centimetrov nepresiahla hmotnosť 50 kilogramov. Okrem častého jazdenia na koni, ktoré považovala za účinné odreagovanie sa, ale i spôsob, ako vytvarovať nohy, sediacu časť a najmä pás, Sissi milovala plávanie.

Sisi každý deň vraj nástojila, aby ju merali v páse, pričom hodnotu obvodu mala okolo neuveriteľných 50 centimetrov.

O jej chorobnej posadnutosti krásnym telom si šepkal celý viedenský dvor, avšak ani cenné rady lekárov Sissi nepomohli vzdať sa svojich prehnaných nárokov.

Kvôli udržaniu si štíhlych a vyformovaných bokov zaspávala s mokrými obkladmi na páse, vážila sa trikrát denne a každú odchýlku smerom nahor riešila okamžitým cvičením vo svojej izbe. Milovala vraj najmä gymnastiku, pretože pri nej nepotrebovala žiadneho partnera.

S rovnakou vášňou holdovala i plávaniu, čo však pri jej početných cestách nebolo vždy praktické. Neraz museli v hoteloch vyčistiť kvôli panovníčke bazény, pri návštevách prímorských letovísk zase ohradiť vyčlenené miesto pre urodzenú plavkyňu.

Sluhovia si so Sissi užili aj pri turistike. Jej vysokohorské prechádzky trvali aj desať hodín a nebolo výnimkou, že počas nich nachodila päťdesiat kilometrov. Dnes sa viacerí psychológovia zhodujú v tom, že Sissi trpela nielen anorexiou, ale aj chorobnou nutkavou potrebou chodiť a športovať. V každom prípade možno Alžbetu zaradiť medzi najkrajšie a najpôvabnejšie predstaviteľky európskej monarchie a azda i prvú aristokratku, ktorá zaviedla šport do povinnej výbavy žien.

Komentáre