Na konci tunela... Osobná spoveď Gabiny o jej živote v pekle zvanom ANOREXIA.

Na konci tunela... Osobná spoveď Gabiny o jej živote v pekle zvanom ANOREXIA.

1.8.2017 v kategórii Chudnutie, autor Dagmar Baluchová foto: iStock.com

Príliš osobnú skúsenosť s poruchami príjmu potravy má aj novinárka Gabina. Tu je jej vyznanie...

„Ľudia zážitok na hrane života a smrti opisujú zakaždým rovnako: vystúpili zo svojho tela, zbadali dlhý tunel a na jeho konci žiarivé svetlo, ktoré ich zalialo pocitom šťastia, pokoja a vyrovnania.  

Zážitky medzi životom a smrťou sa však dajú opísať aj inak. Napríklad tým, že človek svoje telo nenávidí až tak, že by sa ho najradšej zbavil, ubližuje mu, trestá za niečo, čo ani sám nevie presne definovať. Na konci tohto dlhého tunela nevidno žiadne svetlo. Nevidno tam nič. Najhoršie je, že ani žiadnu nádej.

A pocity? Nenávisť. Neschopnosť sebalásky. Lásky. Nechuť do jedla a k životu. Beznádej...

Keď sa to stalo mne, myslela som, že iba túžim zdravšie žiť. Že sa obrátim na inú „vieru“, vegetariánsku, nebudem jesť mäso a príliš veľa tukov. No zakrátko celý môj jedálniček pozostával z jedného jablka. Alebo jedného jogurtu. Denne.

Bolo to šialené

Bolo to šialené, zdalo sa mi, že ja som dve: jedna vedela celkom presne, čo treba robiť, a tá druhá akoby schválne žila podľa pravidla – keď ty tak, tak ja naopak! Ráno som si prikázala „správať sa zase normálne“, o hodinu to už nebola pravda a večer som do vankúša ronila zúfalé slzy, obviňovala sa zo zlyhania a prisahala si, že ráno sa zase začnem „správať normálne“.

Športovala som, drela ako kôň. Do nemoty, do odpadnutia, potajomky, cvičila som v každej voľnej minúte môjho dňa a keď sa ozvali prvé hlasy, že som schudla, bola som prešťastná!

A cvičila som ešte viac. A klamala. Schovávala som jedlo, kde sa len dalo, vymýšľala si, že už som večerala, vyhadzovala som desiatu, vyhýbala som sa stolovaniu s rodinou, chcela som tento svoj šialený „životný štýl“ ovládať sama, mať ho dokonale pod kontrolou a riadiť ho podľa vlastných pravidiel.

Aj mi to šlo, lenže nad všetkým ostatným som kontrolu stratila. Nestíhala som sa učiť (lebo moje myšlienky sa neustále vracali k jedlu, k nejedeniu, k tomu, ako vyzerám, čo si myslia druhí, čo povedia, čo urobia, keď niečo urobím ja...), nevládala som hrať volejbal, strácala som kontakt s priateľkami (lebo každé pozvanie na zmrzlinu, do cukrárne, na obed alebo kávu skončilo mojím NIE) a strácala som kontakt s rodinou.

Rodina.

Báli sa o mňa. Šialene. Mama plakávala a otec chodil ako meravý. Dnes to už viem, ale vtedy som bola presvedčená, že nikto nevidí, čo sa deje. Myslela som, že som na to sama, že ma nikto nepochopí a že ak sa zmenším ešte viac, stanem sa možno neviditeľnou. Trápili sa oni, trápila som sa ja, no cez zvláštnu stenu ticha, ktorá u nás doma vyrástla, sme si to nedokázali „zakričať“ a vyliať si srdcia.

Až keď to už bolo neúnosné a ja som stopercentne vedela, že sa buď niečo (panebože, čokoľvek!) stane, alebo ma to zabije, našla som si na stole kontakt na odborníka. Niekto spravil za mňa prvý krok a aj keď som dlhý čas ani len netušila, či sa vôbec chcem vzdať svojej zdanlivej dokonalosti, či to dokážem, či budem vedieť žiť inak, či ešte môžem niekedy normálne jesť, nevedela som, či sa budem mať vôbec rada, ako to zistím a ako to všetko urobím, šla som tam a zaklopala na tie správne dvere.

Mohlo by vás zaujímať: Bojovníci, ktorí zvíťazili nad anorexiou

Nevravím, že to trvalo týždeň. Ba ani mesiac a ani rok, bolo to pridlhé na to, aby to bolo ľahké a príjemné, ale viete čo? Som na druhej strane. Konečne na tej správnej. Vďaka mojej psychologičke som našla dôvody môjho trápenia a bola to ona, kto ma naučil hovoriť nahlas, čo si myslím a čo cítim. Vďaka frajerovi (a dnes mužovi) som sa naučila milovať svoje telo.

Vďaka deťom som sa stala ženou a našla najmenej dva správne dôvody užívať si každý deň s radosťou. Vďaka rodine som opäť zistila, kam patrím a že som tam správne. A vďaka sebe som dnes múdrejšia a lepšia. V mojom vlastnom mikrosvete. V tom, čo má tunely a na ich konci žiaria jasné svetlá...“

Čítajte tiež: Kde končí chudnutie a začína anorexia?

Komentáre