Fenomén menom selfie

Fenomén menom selfie

19.10.2016 v kategórii Wellness, autor Diana Mašlejová foto: iStock.com

Prišiel nečakane a prerazil s veľkou silou. Fenomén selfie – pozná ho matka troch detí, aj prváčik na základnej škole. Pevnou pôdou sa preň stali sociálne siete plné rýchlych informácií a seba prezentácie.

Podobne ako počítačové hry, či nekonečné browsovanie vlnami internetu, aj robenie selfies má svoje úskalia. Nevinné fotografovanie a upravovanie svojich ultra dokonalých obrázkov sa podľa najnovších štúdií môže ľahko premeniť na nebezpečnú závislosť.

Moja najlepšia selfie profilovka

Autoportréty zaplavili internet a len málokto odolá. Hlavná „profilovka“ predsa musí vyzerať k svetu, musí odzrkadľovať tie najkrajšie črty tváre, najoriginálnejšie rysy osobnosti, človek na nej by mal byť krásny, príťažlivý, pôvabný, občas nežný, inokedy trocha rebelantský.

Nie, to nie je žiadny návod, ktorý sme sa na základných školách učili naspamäť, ide o čisto kolektívny spoločenský výtvor, ktorému podľahlo omnoho viac ľudí, ako by sa možno na prvý pohľad mohlo zdať. Prirodzenosť na selfie fotke? Keď, tak iba štylizovaná a dokonale dotvorená vhodnou aplikáciou na úpravu fotiek.

Selfie je, skrátka, fenomén a tí, ktorí mu holdujú, túžia svetu ukázať ten najkrajší odtlačok seba samých. Spočiatku, a bolo to len pár rokov dozadu, si fotenie na smartfóny nikto extra nevšímal. Ale keď začali v ambulanciách pribúdať mladí, zväčša dospievajúci ľudia – sociálne izolovaní, ale virtuálne aktívni, lekári prvýkrát zacingali na poplach.

Vyrastá generácia, z ktorej veľkú časť väčšmi zaujíma budovanie virtuálnych vzťahov, ako prehlbovanie tých skutočných – citových a priateľských.

Svoju nedostatočnú sebaúctu a pocit, že nikam nepatria nahrádzajú práve tvorbou selfies – dokonalého obrazu seba samých. Štúdium tejto poruchy (pretože v prehnanej miere ide skutočne o diagnózu) je ešte v plienkach a niektoré vedecké odkazy sa líšia.

Prestížny magazín Psychology Today píše, že dokumentovanie života je našou prirodzenou súčasťou. Ľudia radi uchovávajú svoje spomienky a zachytávajú zážitky a selfie je takýmto autentickým, sčasti prirodzeným a osobným odkazom o sebe samých. Ide o zdieľanie v reálnom čase, čo nám umožnil práve virtuálny priestor a technologické vymoženosti moderných mobilných telefónov. Jeden obrázok často povie viac ako text. Ide o priame prenesenie vnemov a z fotografie vieme podvedome extrahovať množstvo informácií. Kde sa človek nachádza, ako sa tam cíti, či je spokojný. To všetko nám prezradí mimika, ale aj pozadie fotografie.

Niečo nie je v poriadku.

Fenomén, ktorý môže ublížiť

Netreba si nahovárať, že zo selfies sa nestal biznis – pre vyšší počet fanúšikov sú v dnešnej dobe známe osobnosti takmer nútené pridávať na sieť svoje čerstvé a dokonalé obrázky. Lenže tento boom môže na citlivých jedincov pôsobiť kontraproduktívne. Život na sieti je simulovanou realitou, ktorá doslova vyžaruje stav, že všetci naokolo sú úspešní, šťastní a krásni.

Na sieti ľudia majú odvahu prejaviť názor, postaviť sa zaň, ukázať to najlepšie zo seba, avšak v reálnom živote sú to ľudia ako všetci iní – so svojimi problémami, starosťami a stresom. Avšak fenomén „zdieľať“ tak akosi nepočíta s možnosťou ukázať aj odvrátenú tvár tohto pozlátka. Fenomén selfie má podľa najnovších psychologických štúdií úzky súvis s viacerými faktormi. Prvým je snaha o intímnosť. V preklade to znamená, že keď sledujeme dennodenné selfies, trebárs svojho obľúbeného speváka, máme podvedomý pocit, že sme k nemu bližšie, že patríme do okruhu jeho blízkych ľudí. Následné komentáre a LIKE ešte umocňujú väzbu, ktorá v skutočnosti neexistuje. Stret s touto realitou však mnohých jedincov, ktorí žijú na sieti viac ako v skutočnom svete, bolí, a preto sa realite čoraz viac vyhýbajú a uprednostňujú bezpečie virtuálneho priestoru

Čo na selfies hovorí veda?

Gwendolyn Seidman, profesorka psychológie na Albright College a jedna z najväčších svetových odborníčok na cyberpsychológiu, skúmala na reprezentatívnej vzorke 1 000 mužov vo veku od 18 do 40 rokov súvislosť medzi pravidelným robením si selfie a poruchami osobnosti. Odborníci vychádzali z premisy, že fenomén selfie je úzko prepojený s narcistickými typmi.

Ide o ľudí, ktorí majú povýšenecký pohľad na svet, seba vnímajú skreslene, sú presvedčení, že sú schopnejší, krajší a zaujímavejší ako ostatní a že im preto patrí prirodzené právo na obdiv. U niektorých je narcizmus prepojený s makiavelizmom, túžbou ovládať ostatných a deštruovať. Odhady sa potvrdili. Ľudia s ľahkými i ťažšími závislosťami na pravidelnom robení si selfie fotiek (nie u každého boli tieto fotky aj umiestnené na internet) vykazovali podľa výskumu prejavy narcistických osobností. A ešte tu máme jeden faktor súvisiaci s autoportrétmi, a tým je self-objektivizácia. Jedinec s touto odchýlkou vníma, alebo chce vnímať svoje telo ako sexuálny objekt, a preto vynakladá veľké úsilie, aby sa mu podarilo prezentovať sa práve v tomto svetle.

„Osobnosti s komplexmi a zníženou sebadôverou využívajú selfies ako nástroj na kontrolovanú seba prezentáciu. V bezpečnom priestore domova krok po kroku budovať obraz o sebe, ktorý vyšlú okoliu. Čo na tom, že tento obraz často nezodpovedá realite a je len vysneným alter egom...

Žiaľ, výskumy potvrdili aj prepojenie selfie fenoménu so sklonmi k psychopatii. Neempatickí a impulzívni jedinci mali častejšiu tendenciu robiť si selfie, paradoxne však necítili potrebu dodatočne ich upravovať. Naopak, ľudia s narcistickými a self-object sklonmi strávili dlhý čas pri štylizovaní fotiek do dokonalej podoby. V nasledujúcom výskume boli súčasťou vzorky aj ženy a výsledky neboli zvlášť prekvapivé. Dámy na internet skutočne pridávajú viac selfie fotiek ako muži a je u nich výraznejšia potreba využívať selfie ako prostriedok na spojenie sa s ostatnými.

Moderná „selfitída“

Niektorí psychológia začínajú závislosť na robení si vlastných fotografií označovať ako selfitídu. V miernejšej forme ide o pravidelnú potrebu fotografovať sa, avšak nie každý z týchto výtvorov aj uverejniť na internet. Závažnejšia, stredná forma je spojená s pravidelným, takmer denným menením svojich profiloviek a pridávaním selfies.

Najproblémovejším je tretí stupeň, keď už ide o denné zásobovanie virtuálneho okolia. Pokiaľ ste sa v niektorom zo stupňov našli, nemusíte mať obavy. Na začiatok sa stačí zamyslieť, prečo to preháňate. Chcete mať viac priateľov, máte potrebu toho, aby vás ľudia obdivovali, aby vám závideli, alebo sa cítite izolovaní a osamotení a selfie je pre vás prostriedkom, ako začať komunikáciu?

Odpovedí na fenomén selfie je totiž viacero. Nie vždy ide čisto o narcizmus, u mladších ročníkov je častým vysvetlením práve nedostatočná sebaúcta a sebavedomie, ktoré si jedinci vynahrádzajú zvýšeným egom na sociálnych sieťach. Mnohí odborníci však naznačujú, že v spoločnosti skutočne vzrastá narcizmus, čo môže mať extrémne negatívne dopady na ľudské vzťahy. Znamená totiž nielen zníženú empatiu, ale aj egocentrizmus.

Do popredia sa dostávajú výlučne vlastné potreby a starostlivosť o pocity druhých, pomoc a obeta sa môžu stať hudbou minulosti. Naopak, osobnosti s komplexmi a zníženou sebadôverou využívajú selfies ako nástroj na kontrolovanú seba prezentáciu. V bezpečnom priestore domova krok po kroku budovať obraz o sebe, ktorý vyšlú okoliu. Čo na tom, že tento obraz často nezodpovedá realite a je len vysneným alter egom, ktoré by jedinec rád prijal za svoje? To už je vec na sebaanalýzu a sebakritiku a v časoch, keď o fenoméne selfies vieme ešte príliš málo, ani sa mu nevieme dostatočne brániť. Respektíve držať ho v bezpečných hraniciach a limitoch. Lebo na selfie vo všeobecnosti nie je nič zlé, ani choré, iba sa treba riadiť sedliackym pravidlom, že „všetkého veľa škodí“.

Komentáre