Muž a žena k sebe patria. Stačí sa rozhodnúť pre lásku.

Muž a žena k sebe patria. Stačí sa rozhodnúť pre lásku.

24.7.2017 v kategórii Wellness foto: iStock.com

Monika Púš Szászová – éterická rusovláska, ktorá lieči partnerské vzťahy... Ak som s ňou chcela urobiť rozhovor, bolo nevyhnutné nejaké to sedenie u nej absolvovať. Zvláštne, neuveriteľne – tak sa cítite, keď vám zrazu niekto, koho vidíte po prvýkrát, začne rozprávať podrobnosti z vášho života...

Po prvej návšteve u teba som bola celkom v šoku, čo všetko si o mne vedela, bez toho, aby som ti niečo povedala, niekam ťa smerovala. Čiže, asi zákonite musí prísť otázka: Ako je to možné, kde sa to vzalo, ako to všetko vlastne začalo?

Ako to začalo? Tie brány poznania má každý z nás v sebe a ženy ich majú ešte umocnené, keďže sú všetky potencionálnymi matkami. Len ten intuitívny svet, ktorý v sebe každá žena má, je do veľkej miery zablokovaný analytickým vedomím alebo, ak chcete, rozumom, a zároveň potláčaný už v dávnej histórii. Strach z potrestania za svoje intuitívne schopnosti nás doviedol k potláčaniu seba, a neúcte voči sebe, svojmu ženskému praprincípu...

U mňa všetko vlastne začalo pred 17 rokmi, keď mi zomrela mama. Akosi nešlo nevšimnúť si, že niečo zvláštne sa deje... Veci sa hýbali, zrazu som ju videla sedieť v jej obľúbenom kresle... Z dnešného pohľadu už viem vyhodnotiť, že jej duša sa mi rôzne snažila dať vedieť, že je stále so mnou, že ma neopustila, že mi chce niečo ukázať a odkázať.

Len v tom čase som tomu ešte nerozumela, cítila som sa aj ja veľmi zvláštne... Ale nedalo mi to... O to viac, že to bola mama – najdôležitejšia osoba v našich životoch. Nuž, tak som začala pátrať, čo to všetko znamená, ako si to mám vysvetliť. Hľadala som učiteľa alebo niekoho, kto mi to všetko vysvetlí a nasmeruje ma. Takže tak nejako začali moje prvé kroky v spirituálnom svete.

Našiel sa ten učiteľ?

Prvá bola moja pani suseda, ktorá sa venovala joge a duchovnému rozvoju, a tak mi vždy, keď sme sa stretli, buď niečo zaujímavé povedala, o čom som mohla zase rozmýšľať, alebo mi to dalo ďalšiu stopu, kadiaľ sa uberať ďalej, kde hľadať. Ona mi dala prvé informácie o tom, že máme dušu, ktorá po našom fyzickom odchode z tohto sveta existuje ďalej, čo už dnes vlastne aj vedci dokázali, že je, laicky povedané, „namerateľná“.

A keďže som mala aj svoje vlastné dôkazy z komunikácie s mojou mamou, pochopila som, že cesta je správna, už sa treba len zdokonaľovať. Začala som navštevovať školu Academia Arcana de Tarot, kde som sa začala viac stretávať s tým „iným svetom“ a keďže ma vždy bavila psychológia, začala sa postupne skladať akási moja vlastná skladačka. Prichádzali mi čoraz častejšie odkazy cez sny. Videla som rôzne obrazy, ktoré ma jasne smerovali tam, kam bolo práve treba.

Začala som sa venovať rodovým záležitostiam, čo sú veľmi dôležité veci v našich životoch, pretože rodové karmické záťaže nás ovplyvňujú viac, ako si vieme predstaviť. Moje vzdelávanie v tomto smere pokračovalo v Brne, kde som študovala rodinné systemické konštelácie pod vedením p. PeadDr. Zlaty Šrámovej. Ďalším z mojich učiteľov na mojej ceste za poznaním rodinných systémov a ceste môjho duchovného rozvoja bol aj PhDr.Vojtech Černý – kde som už išla viac do hĺbky rodinných vzorcov, ktorá odhaľuje presne to, čomu v našich životoch často nerozumieme.

 „Ja nikdy nebudem taká, alebo nebudem robiť to, čo moja mama, otec, babka, a zrazu objavíme sami seba v situácii, že presne to isté robíme... 

Ako mám rozumieť výrazu „rodinné vzorce“?

To je to, ak si napríklad povieme: „Ja nikdy nebudem taká, alebo nebudem robiť to, čo moja mama, otec, babka, a zrazu objavíme sami seba v situácii, že presne to isté robíme... Alebo často máme pocit, že sa ocitneme v rovnakej životnej situácii ako niektorí z našich rodičov a napriek snahe alebo túžbe po zmene sa nedokážeme posunúť.

Nesieme si v sebe totiž istý Lymbický odtlačok, program, ktorý sa nám bez toho, aby sme ho vedeli prerušiť či zmeniť jeho zápis, nepodarí zmeniť a my sa krútime stále v jednom kruhu. Samozrejme, že toto výrazne ovplyvňuje aj naše partnerské vzťahy, pretože keď sa muž a žena spoja, v láske, partnerstve a začnú spolu žiť, zoberú sa a akt manželstva je veľkým duchovným rituálom, ich energetické polia sa začnú prepájať a spúšťajú sa ich rodové vzorce.

Takže v porekadle „Aká matka, taká Katka“ je veľký kus pravdy, pretože dcéra sa v manželstve cca na 70 % chová tak ako jej matka, pritiahne si partnera veľmi podobného, ako bol jej otec. Po čase si to každý z nás čiastočne začne buď uvedomovať, alebo sa cítime tak „čudne“, nespokojne, kladieme si otázky – je toto to, čo som chcela? Veď žijem ako moji rodičia, a chcel/a som to úplne inak. A ak naozaj veľmi túžime po zmene, začíname pátrať...

A to je ten prvý krok na našej ceste k spoznaniu samých seba a toho, ako to všetko vlastne funguje, prečo stále stretávame podobné typy partnerov, prečo reagujeme tak, ako reagujeme...

Čiže to je to štádium, nespokojnosť, nepochopenie, chuť na zmenu, keď ťa ľudia vyhľadajú, však? Moja otázka je, ako si urobíš tú tvoju analýzu, pretože naozaj bez toho, aby som ti niečo povedala, si všetko definovala správne. Tak, ako to vlastne robíš?

Napojím sa na energetické pole klienta, cez ktoré mi vlastne idú informácie o ňom a obrazy. Ale musím povedať, že sama na to presné vysvetlenie, ako to je, ako to robím, nemám, neviem to vysvetliť. Viem určite, že duch rodu funguje, ale to nie je nič paranormálne, veď už aj psychológia uznáva ducha rodu, ducha miesta, všetko toto už je zadefinované. No naozaj presný opis, ako to funguje neviem, ale funguje to.

Ako to vnímaš, je v dnešnej dobe viac partnerských a vzťahových problémov? Alebo sa o tom v minulosti toľko nehovorilo, alebo len ženy sú možno teraz otvorenejšie, prestali sa báť, hovoria viac o problémoch, nechcú už žiť len v zmysle: nejako to prežijem, kvôli deťom vydržím, veď ma živí... Ale už očakávajú od života viac?

Ja si myslím, že tie problémy boli vždy, rozdiel je ten, že dnes máme viac možností ich riešenia. Pretože v minulosti povedala hlava rodiny „a bude to takto, vydáš sa a basta a budeš poslušná žena“, a tak aj bolo. V spoločnosti to bolo po stáročia zakorenené, že žena poslúcha, nebúri sa, stará sa o muža a deti, a hotovo.

Každý z nás má „naložené“ také prekážky, ktoré zvládne...

Tieto hlboko zakorenené vzorce správania nás aj blokovali, aby sme si vôbec dokázali predstaviť, že by sme mohli žiť aj inak, že existuje nejaká láska, čo to vlastne je, že vyrovnané partnerstvo môže byť krásnym zväzkom. Jednoducho, mali sme tie naše informačné kanály blokované tým, čo nám po stáročia do hláv vtĺkali. Zrazu máme viac informácií cez médiá, knihy.

Pritom sú to veci, ktoré sú tisícročia staré. Možno by som tieto, ako ich my nazývame, vzťahové problémy nazvala inak, pretože z môjho pohľadu sú to učenia, skúšky. Ak to poviem zjednodušene – duša príde do tela, inkarnuje sa na Zem a má nejaký plán, úlohu. A na základe svojej voľby, ktorú si určila, čo sa chce v tomto živote naučiť alebo naplniť, dostáva prekážky, samozrejme, prvým predpokladom je to zvolené zázemie – fyzická rodina, matka, otec, starí rodičia, súrodenci.

Preto každý máme iné zázemie, iné podmienky, stretávame sa už od detstva každý s inými situáciami, inými problémami, a ide o to, ako to zvládneme. Každý z nás má „naložené“ také prekážky, ktoré zvládne, preto ja tvrdím, že ak vám toto Stvoriteľ naložil, vie, že to potrebujete zažiť a vie, že to zvládnete a posilní vás to. Pretože on nakladá leň toľko, koľko vie, že naozaj dáte. Keď len túto informáciu dostaneme, môžeme si uvedomiť, že zdroj našich síl ešte nie je konečný, dokonca aj keď sa nám zdá, že už pomaly žiadnu silu nemáme.

Čiže k zmene je potrebná zmena pohľadu?

Presne! Keď sa my začneme na tieto naše životné skúšky pozerať z pohľadu učenia, že nás to niekam má posunúť, rovnako ako štúdium na univerzite z vás urobí doktora, ekonóma..., predsa aj tieto naše pozemské školy sú tak isto často náročné a ťažké. Rovnako aj zvládnutie našich životných skúšok nás posúva vpred a vyššie.

Keď to takto pochopíme, otvoríme sa tomu, prestaneme nariekať a sťažovať sa na nepriazeň, čo je, paradoxne, priazňou, začnú sa diať veci... A aj tie ťažké a neprekonateľné prekážky zrazu zvládame s väčšou ľahkosťou, zrazu vieme nájsť rýchlo riešenie, príde nám do cesty niekto, kto pomôže... Ale úplným základom je to, že chceme daný problém či prekážku riešiť.

Sú dnešní muži – partneri iní?

Sú, ale aj preto, že majú iné podmienky. Je potrebné si uvedomiť, že aj celkovo je iná doba, dnes muži nechodia do boja s mečom a kopijou, majú trochu ťažšiu úlohu ukázať muža, naplniť svoje mužské pole tak absolútne jednoznačne, ako to bolo kedysi. Vzniká tu potom akási podvedomá nespokojnosť, čo sa prejaví, samozrejme, v správaní k partnerke, k deťom, celkovo v súkromnom živote.

Nám, ženám, to naše prapôvodné, čím je pre ženy cyklus, tehotenstvo, pôrod dieťaťa a materstvo, zostalo také isté, naša úloha, naše ženstvo je také isté, ale u mužov tá ich podstata nie. A tým dochádza k vzájomným sklamaniam a očakávaniam, rieši sa, čo by muž mal, aký by mal byť, atď. Ženy vystupujú často ako tie, ktoré už muža vlastne vôbec nepotrebujú, pretože v dnešnej dobe, ak chcú, vedia byť finančne nezávislé, vedia sa o seba postarať.

Vyplýva to aj z toho, že ešte v dávnych dobách, keď muži naozaj ešte do toho boja a často aj na dlhý čas chodili, ženy zastávali dlhodobo všetko samy. Naučili sa robiť všetko, čo nás pripravilo na zvládnutie takmer akejkoľvek životnej situácie. Vtedy v minulosti, keď sa muž vrátil domov, boli mu odovzdané späť všetky jeho úlohy, povinnosti, práce a s nimi, samozrejme, aj mužské privilégiá.

Dnes tomu tak často nie je, a tým, že ženy mužom dávajú jasne najavo, ako to zvládajú bez nich, ako ich nepotrebujú, robia akési pomyselné stínanie ich mužstva. A tam začína a končí ten problém vzájomného nepochopenia. Preto si aj my, ženy, musíme uvedomiť isté hranice, ktoré treba vo vzťahu rešpektovať.

Uvedomiť si, akého muža vlastne chcem? Submisívneho, ktorý nevie uchopiť svoje mužstvo? Ak chcete takého, tak v poriadku, ale potom ho musíte aj vedieť takého prijať, presne takého, aký je. Ak chcem tú prapodstatu, čiže, nazvime to „muža-muža“, tak potom si musíme my ženy uvedomiť, že treba v istom momente aj stiahnuť tú našu ženskú energiu do svojho poľa – stíšiť sa a nechať túto energiu pomaly rozpínať z nášho jadra – maternice, lona, kde sú všetky orgány ženy.

Ak sa žena opäť spojí od svojho srdca k svojmu lonu, znovu nadobudne tú úžasnú vnútornú silu. Keď dokáže maternica vyživiť energeticky aj niekoľko detí – plodov naraz (viacpočetné tehotenstvá), plus ešte aj matku, tak akú neuveriteľnú silu v sebe nosíme?

Čiže je to vždy o kompromise? Nejde to, povedať si – budem, aká som a majte ma radi...

Áno, je to o kompromise a je to o svojom vlastnom rozhodnutí, či chcem zdieľať svoj život s mužom, alebo chcem byť sama, čo môže byť tiež v poriadku, ak to tak niekto naozaj cíti. No ak sa rozhodneme žiť spolu s mužom, je to hlavne o uvedomení si svojej vlastnej podstaty ženy. Muži majú skôr silu fyzickú, vedomú, my ženy zase vnútornú, intuitívnu. Tak prečo im to brať a uberať tým tu svoju? Je to o vzájomnej symbióze, doplnení jedného pohlavia druhým.

Stretala som mnoho žien, ktorých vzťah, manželstvo skončilo rozvodom, majú okolo štyridsiatky, už väčšie deti, a veľa z nich mi povedalo, že by už nechcelo ďalší podobný vzťah. Už sa nechcú starať o muža, nechcú byť mužom nejakým spôsobom obmedzované. Čiže vzťah áno, ale nie spoločný život v jednej domácnosti. Môže to fungovať?

Môže, ak si žena dokáže vytvoriť vonkajší aj vnútorný svet, v ktorom je šťastná naozaj, tak je to v poriadku, ale z môjho pohľadu sú tie ženy nejakým spôsobom nenaplnené, skôr sa ďalšieho vzťahu boja, aby sa neopakovali problémy toho predchádzajúceho. Tu je už to spomínané zacyklenie, niečo, čo treba vyskúšať vyriešiť, zmeniť ten nefunkčný vzorec.

Čiže, podľa teba, dá sa žiť spoločne, aj keď to nevyšlo na prvýkrát?

Muž a žena jednoducho k sebe patria. Veď už aj v milostnom akte zapadáme do seba ako puzzle. Čiže resumé je, dá sa žiť spoločne, netreba sa báť. Mnohé páry potvrdzujú, že to ide a dokázali spolu prežiť krásny život, aj keď to možno niekedy podarí až na niekoľkýkrát. Povedala by som, že je to vlastne naše spoločné poslanie. Pretože, ak sa spermia s vajíčkom dokážu spojiť a vytvoriť ďalší život, tak muž a žena musia spolu vedieť vo svojej prapodstate vychádzať, ak je to spojené s láskou.

Aká by mala byť teda tá charakteristika ženy a muža, ktorí to spolu dokážu? Čo majú mať, čo nemajú mať, akí majú byť, aby to fungovalo? Nehľadám prototypy, skôr sa snažím nájsť odpoveď na to, čo by tam určite malo byť a, naopak, čo určite nie?

Zadefinovať sa to naozaj nedá. Ale viem určite, že by sme nemali chcieť od mužov, aby nás pochopili, pretože, prečo by nás mali vlastne chápať? My ženy sa chápeme, žena žene nemusí nič veľmi vysvetľovať, rozumieme si aj bez slov. Prečo chceme od muža, aby nás chápal tak ako žena? To nejde. Čo je veľmi dôležité pre udržanie a pekný vzťah, je prijať muža aj s jeho tieňmi, milovať ho takého, aký je.

A pracovať na sebe. Ak som ja žena šťastná, sama so sebou, vo svojej celistvosti, kam patria moje pozitíva, ako aj negatíva, prijímam sa tak, potom tento pocit aj vyžarujem a muž, ktorý to cíti, nemá prečo ísť so mnou do konfliktu, cíti moju nie silu, nie vôľu ovládať, ale moju vyrovnanosť a tá dáva to isté a jemu.

Cíti moju veľkú energiu, láskavosť, cíti sa byť milovaný, a tu automaticky prichádza aj rovnaká spätná väzba a on to zase odovzdáva mne. Vyžarujeme to vzájomne do poľa. Presný manuál šťastnej dvojice neexistuje. Ja tvrdím, že pre každého z nás je pripravený ten pravý partner/ka. A každý z nás, zákonite, potrebuje niečo iné. Základ je rozhodnúť sa, že chcem milovať a byť milovaná/ý. To je ten správny vzorec.

Milovať, odovzdávať lásku partnerovi, ale aj deťom sa teda odvíja asi aj od toho, naučiť sa milovať najprv sám seba?

Určite, zdravá sebaláska, sebadôvera, sebaúcta. A to platí pre všetky typy lásky, aj pre tú materskú, rodičovskú. Pretože, ako môže napríklad dieťa vedieť prijať lásku, keď ju jeho matka nemá voči sebe?

Ako môžeme chcieť od dcéry, aby bola princezná, ak jej matka nie je kráľovná? Dieťa len nasáva, čo cíti okolo seba. Veľakrát vyžarujeme len nespokojnosť a chceme, aby nám ju naplnil niekto iný. Chceme, aby nám ju naplnil partner a deti. Ako? To nejde. Čiže, opäť sme pri nesprávnych vzorcoch.

Preto sa musíme pomyselne vrátiť do detstva a uvedomiť si – čo sme nemali naplnené v detstve, ktorá tá čaša nebola naplnená doplna, čo mi chýbalo. Chýbal otec? Možno, hoci bol fyzicky prítomný, duševne unikal.

Aký mali moji rodičia vzťah? Ako sa moja matka správala vo vzťahu? Aký mala moja matka vzťah k sebe samej? A ak nám niečo z tohto nefungovalo, ako malo, je prirodzené, že dnes žiadame od partnera, alebo on od nás, doplnenie tej pomyselnej poloprázdnej čaše. A to sa nedá.

Každý z nás sa musí vrátiť k sebe, nastaviť si zrkadlo, často prejsť veľmi ťažkým a bolestivým poznaním samého seba a uvedomiť si, že ja sám si musím naplniť tieto veci a už to nebudem potrebovať od partnera. Ale som s ním preto, lebo s ním chcem byť, prijímam ho takého, aký je a tak ho aj milujem a on mňa tiež.

„Rozhodnúť sa, že chcem byť milovaná mužom – partnerom je základ a rovnako milujem seba samu v sebe. To je jadro, kde to všetko začína.“

Ak k tebe klient príde a ty vidíš, že jeho vzťah, ktorý sa pokúša zachrániť, už nemá šancu. Povieš mu to narovinu?

Neviem dopredu povedať, či tento vzťah je ukončený, alebo iba táto fáza vzťahu. Pretože, ak sa obidvaja partneri rozhodnú, že chcú spolu žiť, len jednoducho v danom momente im to prerástlo cez hlavu a nevedia, ako ďalej, ich rozhodnutie pokračovať, znamená, že obaja na seba pracujú a tým menia svoje energetické polia, dostávajú sa k sebe bližšie, začnú sa prepájať... Čiže nič nemusí byť stratené, aj keď to spočiatku tak vyzerá.

Čo riešiš najčastejšie s mužskými klientmi?

Muži nie sú takí otvorení ako ženy, zvyčajne najprv maskujú. Ak príde muž, väčšinou príde s tým, že má zdravotný problém. Zdravotný problém, samozrejme, súvisí s nejakou psychickou vecou, blokom. Prvé sedenia teda riešime ten zdravotný problém a postupne prichádzame k rodovým veciam, najprv pracovným vzťahom a potom prejdeme aj k tým partnerským.

S mužmi viem pracovať do istého bodu, keď už im ako žena nemám ako pomôcť, čo odovzdať, vtedy im vždy poradím pokračovať s mužským terapeutom, ktorý má ich mužskú energiu, ktorú potrebujú. Ale, v podstate, majú rovnaké problémy ako my ženy, majú také isté strachy, neistoty ako my.

Majú oproti nám jednu nevýhodu, že sa vyvíjajú v tele ženy, čo ich trošku v ich prapodstate oslabuje. To, čo im ich matka nastaví, to nasajú a hrajú s kartami, ktoré dostali od mamy. A je už len na nich, či si v istom bode života, keď zistia, že to nejde podľa toho, ako by chceli, dokážu nastaviť zrkadlo. Začnú riešiť, prečo to už s treťou partnerkou neklape. Ak dokážu začať na sebe pracovať, vie sa posunúť nielen ich súkromný život, ale aj pracovný.

Ako vyzerá samotná terapia?

Na prvýkrát sa veci nedajú odstrániť. Pretože tie zlé vzorce, alebo naše problémy, máme väčšinou hlboko zakorenené. Takže ide o sled viacerých sedení. Postupujem tak, že cez dátum narodenia a samotného klienta, ktorý je prítomný, si ho „nacítim“ a začnú mi naskakovať obrazy a informácie, čo je zle, čo bolo zle v jeho rode, blokácie v aure, čo treba riešiť.

Rozhovory s klientmi ešte umocňujem terapiou s energetickými sviečkami, ktoré pomáhajú uvoľniť ozdravné procesy a rýchlejší progres. Samozrejme, vždy je rozdiel, o aký problém sa jedná, niekto sa vie už po 2 - 3 sedeniach dopracovať k výraznému posunu, iný, ak sa jedná o nejaké rodové tragédie, potrebuje, samozrejme, viac času na spracovanie.

Prečo to robíš?

Dobrá otázka. Tešilo ma, ak som niekomu poradila a zafungovalo to. Keď prichádzala pozitívna spätná väzba, vždy to vo mne rezonovalo, progresy ľudí ma vždy poháňali dopredu, aj keď nebolo vždy ľahké vydržať, nie každý má pochopenie pre tento typ terapeutickej práce. No dnes som šťastná, že som sa nevzdala, a že sa stále posúvam a teším sa s každým klientom, ktorého môžem sprevádzať na jeho ceste k uzdraveniu.

Komentáre