JANY LANDL: Keď nevládzeš, pridaj!
Bývalý majster Európy, niekoľkonásobný majster Slovenska, víťaz svetových pohárov v karate, druhý vicemajster Európy a dvojnásobný majster Slovenska vo fitnes. Jany je Ironman a profesionálny tréner. Trénoval osobnosti zo showbiznisu a z politiky a videli ste ho aj ako trénera z projektu TV Markíza „Najväčší víťaz“. Založil preteky UCR. V roku 2020 oslávil 20 rokov vo fitnes.
AKO SA DOSTAL K ŠPORTU
Jany, karate, ku ktorému ťa motivovala „Linda“ (seriál o policajtke, karatistke, pozn. red.), bol prvý šport, ktorému si sa začal venovať. Lindu som milovala a tiež som preto začala chodiť na karate. Môžeme si zaspomínať? Ktorú školu karate si robil, kde a ktorý tréner ťa pripravil na čierny pás? Mimochodom, ktorý DAN?
Áno, bola to Linda, mal som 5 rokov. Ja som bol ten, čo potiahol mamu za kabát so slovami: „Mama, chcem chodiť na karate.“ Tak ma zobrala do prvého klubu, ktorý sme našli. Tam som bol pol roka a potom ma vyhodili kvôli tomu, že som bol veľmi malý. Bol som veľmi sklamaný. Vieš, rozplakal som sa, ale práve to ma namotivovalo, že som si sám našiel druhý klub. Ten sa volal Karate klub „Linda“, to bolo znamenie, „tam ja musím chodiť!“.
VIDEOTRÉNING: Sexy BRUŠKO s Dianou Hô Chí
Moje prvé kimono aj opasok mi ušila mama z plachty. Bolo to hrozné, ale mal som kimono a to bolo to najdôležitejšie. Neskôr som dostal riadne od trénera. Raz, počas tréningu prišiel za mnou tréner Miroslav Poláček, že je možnosť ísť študovať základnú školu, v rámci ktorej prebiehala výučba karate. Neváhal som ani sekundu. Tam som spoznal Rastislava Mráza, ktorý mal klub IPPON a pod ním som začal pretekať. Bol to štýl Goju-ryu. Denne som trénoval minimálne 5 hodín, v škole, aj v klube. Dnes už má môj tréner titul Samuraja a je prezidentom Japonskej federácie Karate. A tento človek, ktorého volám druhým otcom, ma doviedol k titulom, výsledkom, pripravil ma na čierny pás, ktorý mám priamo od Japoncov z JFK. Pred nimi som robil aj skúšky, mám prvý DAN.
Aký je podľa teba najväčší benefit bojových umení? Často si ľudia myslia, že je to výchova k agresivite...
Ja by som dal každé dieťa na bojové umenie. Ale bavíme sa o bojovom UMENÍ, áno? Nie, že ideme sa tĺcť. Dnes je veľký trend MMA a žiaľ, niektorí zápasníci robia zlé meno bojovým športom, pretože idú do ulice a chcú sa biť. Bojové umenie, a pre mňa je to práve karate, je umenie a nie šport. Dalo mi disciplínu, ctižiadostivosť, vytrvalosť. Naučilo ma, že keď niečo naozaj chcem, musím na tom pracovať. Úspech nepríde len tak z hodiny na hodinu, človek musí makať.
"Na prvých pretekoch som dostal výprask a poučil som sa. Nikto mi nič nedal zadarmo."
Naučilo ma to dochvíľnosti. Keď som prišiel o minútu či dve neskôr na tréning, tak som „klikoval“. A to ma dnes robí tým, kým som. Ja na tréningy nemeškám a veci mám pripravené. Bojové umenie učí človeka aj pokore. Tréner nám vysvetľoval, že bitky na ulici sú „no go“. Učil nás, aby sme riešili veci s rozumom, chladnou hlavou a nie násilím. Ale zároveň je to forma sebaobrany. Naučilo ma to samostatnosti a zodpovednosti. Sám som si pral, žehlil a balil kimono. Toto všetko karate učí! Mimochodom, karate sa skladá z dvoch slov: KARA a TE a znamená to prázdna ruka. Cesta prázdnej ruky. Karate nevyužíva žiadne zbrane, je to čisto boj vlastným telom.
Kedy a ako sa ku karate pridružili ďalšie športy? A hlavne prečo? Čo vás ťahalo?
Pamätám si, že som prišiel za Fredym Ayisim, keď pred - cvičoval Taebo, ako karatista, ktorý si chce zlepšiť kondíciu. Nemal som ani 16 rokov. Tam začala lavína... Chodil som na diskotéky, kde si ma všimli a začal som tancovať s partiou na pódiu. Spojenie tanca, karate a Taebo bolo niečo úplne nové, vyhrával som preteky a začal som sám predcvičovať „karate Aerobic“. Vyrobil som si plagáty, porozlepoval po meste, hudbu som púšťal z kaziet, bolo to šialené obdobie, keď sa dialo veľa vecí okolo mňa a všetko bolo šialene rýchle. Čoskoro ma zavolali predcvičovať aj do fitka, kde som sa zoznámil s činkami. Tam ma oslovili, či by som nechcel ísť na fitnes preteky. Bol som v neustálom kolobehu fitnes, karate a tanca.
Tancovali sme po celej Európe, mesiace sme boli na Kanárskych ostrovoch, na zaoceánskych lodiach, v rôznych predstaveniach. Dnes ani nechápem, ako som to všetko stíhal.
Začal som na sebe pracovať aj vo fitku, aj gymnasticky a pripravil som na na MS a ME vo fitnes, kde som bol prvým a druhým vicemajstrom. Po týchto úspechoch prišli prvé ponuky trénovať a ja som v osemnástich bol už osobným trénerom s bohatou skúsenosťou. Začal som si doplňovať aj teoretické vedomosti, chodil som na školenia, certifikácie. V tejto línii som makal 16 rokov. Pred piatimi rokmi som ale pocítil, že potrebujem nejakú ďalšiu výzvu. Po prečítaní knihy od Richa Rolla som sa dostal k Ironmanu a zrodila sa vo mne nová vášeň. Vedel som, že to dokážem aj ja, hoci to bolo niečo úplne iné, ako to, čo som dovtedy roky robil. To znamená, že od zdvíhania činiek som prešiel k zhadzovaniu svalov, na ktorých som tak ťažko makal.
Ktorý zo športov je dnes tvoj najobľúbenejší?
Je to, samozrejme, ten triatlon, ktorý ma najviac drží. A moje hodiny Bodyfight, čo je to isté, čo bolo pôvodne Karate Aerobic, len som to premenoval. Premenoval som to 3-krát, medzitým ešte na Taebo a Infighting, ale princíp je dvadsať rokov ten istý, spojenie pohybu a hudby, ktorú milujem.
Čo je najčastejšia motivácia ľudí k zmene životného štýlu? ...a k chudnutiu?
Aj keď vypovedaná motivácia je rôzna, najčastejšie je v súvislosti so zdravotným stavom, lebo v konečnom dôsledku sa každý chce mať dobre a cítiť sa lepšie. Veľa ľudí je pribratých, až obéznych, cítia sa zle, sú veľkí a to sa im nepáči. Čiže v prvom rade je to o tom, ako sa ľudia cítia vo svojom tele. K tomu sa pridružujú zdravotné problémy, a to, že sú informovaní, že musia s tým niečo robiť. A vekom je to všetko horšie a ťažšie, nielen fyzicky, ale aj psychicky. Vidím, že čím sme starší, tým menej sa staráme o telo a neskôr aj o dušu, a to je problém.
Musíme nájsť balans. Keď máme nesprávnu životosprávu, nemáme žiaden pohyb, má to veľký dopad na našu psychiku.
No a tá psychika nás vo najviac ovplyvňuje, čo sa týka všetkých oblastí nášho života. Čiže prirodzene, človek, ktorý športuje a aj sa zdravo stravuje, tak sa psychicky cíti dobre, lebo je sám so sebou spokojný. Okrem toho býva ako motivácia napríklad „potrebujem sa dostať do svadobných šiat“, „kvôli mužovi“, ale týchto prípadov je určite menej. Najsilnejšie bývajú zdravotné problémy, vtedy sa ľudia spamätajú, keď začnú byť chorí. To vieme všetci, keď máme len obyčajnú chrípku, tak si zrazu vážime aj to, že sme mohli ísť von a namiesto toho musíme ležať v posteli a liečiť sa.
Dokáže ľudí s obezitou motivovať, že sú v ohrození života? Uvedomujú si to vôbec, keďže obezita viac menej nebolí?
Obezita nebolí, ale to neznamená, že si to neuvedomujú. Ľudia si podľa mňa neuvedomujú, že sú v ohrození života. Až kým im to nevysvetlíme. Kým im nepovieme, že ak má niekto 150, či 180 kíl, jeho srdiečko je slabé na to, aby vypumpovalo toľko krvi do toho obrovského tela a že to srdiečko je obalené v obrovskom množstve tuku. Telo nie je prispôsobené na takú obrovskú hmotnosť. Spôsobuje to množstvo iných chorôb. A to si ľudia neuvedomujú. Vedia, že to majú ťažšie, ale tá láska k jedlu a pohodlnosť je ďaleko silnejšia ako motivácia ísť cvičiť, lebo je to neuveriteľne ťažké.
Pre chudého človeka je oveľa jednoduchšie ísť cvičiť, alebo začať niečo robiť, ako pre obézneho, pretože on má obrovský problém sa vôbec hýbať. Veľmi dôležité je zvoliť správny prístup k tomu člo - veku. Myslím si, že títo ľudia si neuvedomujú vážnosť situácie, až kým sa o tom nezačnú s niekým rozprávať. Nevyhľadávajú ľudí, s ktorými sa o tom môžu rozprávať, pretože oni nechcú počuť tú trpkú realitu, nechcú počuť tie ťažké slová. Pretože vtedy, keď to budú vedieť a niekto im to, čo tušia, potvrdí, budú s tým musieť niečo začať robiť. A to je začarovaný kruh. To, že obezita nebolí si nemyslím. Bolí. Keď má niekto na sebe položenú stokilovú činku, tak to určite cíti. Možno to nebolí ako keď sa udriem, ale je to úplne iná bolesť, psychická bolesť, ktorá ho zaťažuje. On sa nevie pred - kloniť, nevie si zaviazať šnúrku, to ho bolí.
Akú máš skúsenosť s výskytom metabolického syndrómu u klientov s obezitou? Čo sa objavuje najčastejšie?
Metabolický syndróm je vlastne porucha metabolizmu cukrov a tukov. Je to dnes už civilizačná choroba. Je to porucha spôsobená nezdravým životným štýlom. Vzniká prijímaním nadbytočných cukrov, jedla s vysokým obsahom kalórií a zlých kalórií, tučných jedál. Problém je, že sa vyskytuje už aj u detí. Najčastejšie sa objavuje cukrovka a vysoký krvný tlak, je to väčšinou kombo. Mám s tým skúsenosti aj zo show „Najväčší víťaz“, kde sme mali ľudí, ktorí už mali aj vážny diabetes na inzulín. Najväčším mojím úspechom v tej - to show bolo, že som týchto ľudí dostal z inzulínu pomocou stravy a pohybu. Takto sa to dá upraviť a skvalitniť životy.