Ultra Trail MONTE ROSA: Skutočný zážitok ultrabehu vo Švajčiarsku
Je piatok 3. septembra, skoro ráno. Malebná švajčiarska dedinka Grächen je ešte ponorená do tmy. O chvíľu sa postavím na štart jednej z najnáročnejších stoviek - Ultra Tour Monte Rosa, organizovanú legendárnou Lizzy Hawker.
Čo všetko zažiješ na takomto behu? Prečítaj si príbeh „Nohami a očami Juraja Stančíka“
Dlhé stúpania, exponované úseky, technický terén, náročné zbehy, vysoká nadmorská výška, dlhá noc, nepredvídateľné počasie. Toto všetko je zárukou, že si každý bežec bude musieť siahnuť na úplné dno svojich fyzických, ale aj mentálnych síl. Keďže nemám odbehnutú žiadnu kvalifikačnú 100-míľovku, Lizzy „ma púšťa iba“ na 106 km variantu s prevýšením +6800 m, s čím som sa síce nejakú dobu musel vyrovnávať, ale nasledujúce hodiny mi jasne ukážu, že to bolo z jej strany správne rozhodnutie.
Som plný očakávania, ale aj obáv. Stále cítim zranený členok, a preto netuším, či to po pár kilometroch rovno neotočím. Môj dnešný cieľ „iba“ dokončiť. Na štarte sa staviam na koniec asi 100-členného balíka bežcov. Vybiehame na svitaní s úderom kostolných hodín presne o 6:30 h.
Najprv ideme príjemný traverzový chodník do údolia, odkiaľ nás čaká náročný výstup na kontrolu v Jungene (1975 mnm). Prvý úsek má 13 km (+1100/-747). Stúpania mi vždy vyhovovali viac než klesania a predbieham niekoľko bežcov. Po krátkej pauze vybieham na ďalší 13 km úsek (+561/-1047). Beží sa mi veľmi dobre, a pritom sme vo výške 2000 metrov nad morom. Luxusné výhľady a príjemné počasie. Občas bežíme jemne exponovanými úsekmi, ale zatiaľ nič nebezpečné.
Ďalšia kontrola je v dedinke Törbel (1497 mnm). Cestička nás vedie lazmi a cez údolie oproti sú tri 500-ové kopce. Do dediny vbiehame zhora a hneď nás tam čaká tabuľka, že trať síce pokračuje po vrstevnici ďalej, ale kontrola je až dole v dedine. Musíme do nej zbehnúť dobrých 100 výškových metrov a myšlienka, že to o chvíľu musíme aj vyjsť naspäť, by normálne bola ubíjajúca. Ale ja som tento Lizzyn chyták prekukol a snažím sa sám sebe nahovoriť, že mi to príde veľmi zábavné a vlastne sa mi to páči.
Beh ako zrkadlo osobnosti a sebapoznania
Na občerstvovačku vbieham s úsmevom, veselo všetkých zdravím a kontrole oznamujem, že to bol skvelý nápad, umiestniť kontrolu až takto dole. Nechápavo na mňa pozerajú, že asi úpal. Na tejto kontrole máme aj jedlo a ja tlačím pizzu, syr, salámu, cestovinový šalát a ovocie. Napchatý energiou sa púšťam do ďalšieho úseku, kde nás čaká najprv rovinka a potom dlhý a náročný 1000 m zostup dole do doliny. Prichádza na mňa prvá kríza, beh mi nejde, idem indiánsky klusom. Je poludnie a slnko už celkom slušne pečie. Konečne začíname klesať a pomáham si gravitáciou. Ako však klesáme, krajina prestáva byť zaujímavá, v lepšom prípade je nudná, v horšom až hnusná. Klesanie sa zastavuje až niekde pod nadmorskou výškou 700 mnm a hneď začíname najväčšie stúpanie dnešného dňa – takmer +1 700 m rozložených na 12 km.
„Ultrabeh nie je o vyhrávaní alebo prehrávaní, ale o tom, že sa nevzdávame.“
V dedinke Visperterminen (1 340 mnm) nás čaká občerstvovačka. Je to k nej asi +700 m výškových a tuším, že to bude peklo. Slnko pečie, v nohách máme takmer 40 km a trať nás vedie kolmo na vrstevnice. Niekoľkokrát si musím sadnúť a nabrať energiu na ďalšie stúpanie. Som vyšťavený a len ťažko nachádzam energiu na akýkoľvek pohyb nahor. Reálne zvažujem, že to zabalím. Pokračovať ďalších takmer 70 km v tomto stave nemá veľký zmysel. Nič ma síce nebolí, ale som K.O. Nechápem, prečo na takéto akcie vlastne chodím. Nemám najmenšiu chuť ísť ďalej, ale zároveň mi je trápne to tu teraz zabaliť a vlastne zabiť týždeň kvôli 40 km behu. Sedím v tieni a počúvam, ako viacerí bežci okolo mňa oznamujú koniec. Pomaly sa však zotavujem a priznávam si bolestivú pravdu.
13 tipov od bežeckých autorít pre bežcov začiatočníkov
IDEM ĎALEJ!
Aspoň do Saas Fee to skúsim, čo je ďalších 45 km, lebo medzitým sa skončiť nedá. Dopĺňam vodu, lúčim sa s obsluhou a pomalým krokom sa púšťam do zvyšného 8 km/+1 000 m úseku na vrchol Gibidum (2 317 mnm). Krajina sa tu výrazne zmenila. Hnusné krovinaté listnaté úseky vystriedal krásny ihličnatý les a horské chodníky. Samozrejme, toto stúpanie nebežím, ale idem aspoň svižnou chôdzou. Rýchlo dobieham dvoch bežcov, čo mi dodáva energiu. Aj nálada sa zlepšuje a znova si opakujem, že ultra nie je o vyhrávaní alebo prehrávaní, ale o tom, že sa nevzdávame. Niekde tu si uvedomujem, že ak sa nezraním, pôjdem až do cieľa. Preto som sem prišiel. Preto som pol roka tvrdo trénoval. Je to vlastne dosť oslobodzujúci pocit. Túto otázku už mám teda vyriešenú.
Dobieham na Gibidum, kde sa pred nami otvára nádherný hrebeň, po ktorom pobežíme ďalších 8km. Žiadne stromy, iba planina, výhľad na každú stranu. Vidím celý chodník niekoľko kilometrov pred sebou. Tento hrebeň si musím užiť, lebo tuším, že toto je posledný úsek, ktorý dnes pobežím. Veziem sa na euforickej vlne a pomerne rýchlo sa blížim k ďalšej občerstvovačke (Gspon, 1 941 mnm), kde ma čaká dropbag a v ňom pivo. Síce nealko a teplé, ale pivo. Idem za ním ako kôň, keď zacíti vodu.
Slnko už zapadá, čo v týchto nadmorských výškach bude znamenať výrazné ochladenie. Dávam si chlieb so syrom a k tomu domácu slaninu. Práve sem dobehol sweeper aj s poslednými bežcami a hneď zisťuje, kto tu zostáva a kto pobeží ďalej. Nepriateľsky naňho zazerám, lebo vôbec sa mi nepáči, že mi je v pätách. Vybieham na Weissmieshütte (2 724 mnm), čo je naše dnešné maximum, 17 km (+1267/-496). Už za tmy prichádzam ku kamennej lavíne, cez ktorú sa ide len veľmi ťažko. Paličky mi len zavadzajú a miestami musím použiť obe ruky, aby som sa cez niektoré kamene dostal. Berie mi to veľa energie, najmä tej psychickej.
O polnoci som vo výške a zime 2 724 mn
Ponúkajú mi teplú miestnosť vnútri chaty, ale obávam sa, že by som z nej už nemusel vyliezť a zostávam radšej vonku. Tetuška ma hneď aspoň balí do teplej deky a prináša mi horúci čaj a polievku s cestovinami. Ďalšia dobrovoľníčka mi ponúka masáž, ale v tejto kose mám pocit, že by bola skôr kontraproduktívna. Prichádza aj chlapík - sweeper, vo výbornej nálade, z mobilu si púšťa Queen a tancuje. Zvažujem, či ho mám poslať do prdele alebo sa k nemu pridať, ale nemám energiu na nič z toho. On nerobí v podstate nič zlé, ale veľmi ma irituje.
„Stále ma nič nebolí, ani stehná, je to teda len o energii a vôli ísť ďalej.“
Nasledujúci 15 km (+316/-1225) zostup do Saas Fee je oveľa náročnejší, než som čakal. Hmla a s ňou spojená horšia orientácia, niekoľko technických alebo exponovaných úsekov a k tomu už pomerne značná únava spôsobujú, že sa neviem dostať do tempa a iba sa vlečiem. Do Saas Fee tak dobieham iba 30 minút pred limitom. Prvýkrát si tu uvedomujem ťarchu časového limitu a tvrdej reality, že ak nezrýchlim, nemusím dôjsť do cieľa včas. Rýchlo sa teda poberám na posledný 17 km úsek (+1516/-1184). Odtiaľ nás čaká už len 4km zbeh do cieľa v Grächene (1 624 mnm). Stále ma reálne nič nebolí, je to teda len o energii a vôli ísť ďalej. Viem, že začínam pretekať s časom a obyčajná chôdza mi už stačiť nebude. Som však pozitívne naladený a už verím, že to dnes dokončím.
Chodník nás vedie zase až do výšok okolo 2 400 mnm, miestami ideme okolo strmých roklín a chytám sa lán, keď sa dá. Prichádzame k ďalšej kamennej lavíne, ktorá mi zase robí veľké problémy. Idem od fáborky k fáborke a často len zúfalo hľadám schodnú cestu medzi skalami. Výstražné tabuľky nás varujú, že do tejto oblasti môže kedykoľvek spadnúť ďalšia hromada skál a že by sme ju mali čo najskôr opustiť.
ALE AKO?!
Moja frustrácia prerastá do rezignácie a už sa len suniem dopredu. Lavínu striedajú zase nejaké exponované úseky, zase nejaké laná, občas rebrík hore/dole, zase lavína....už sa mi to všetko zlieva dokopy. Nič technickejšie som nikdy nešiel. Odovzdane preliezam všetko, čo mi príde do cesty. Už sa rozvidnelo. Zase mám luxusné výhľady, ale vidím aj hĺbku tých roklín povedľa chodníka. Idem preto veľmi opatrne, ale zároveň viem, že ma tlačí čas. Som asi v polovici tohto dlhého úseku a do cieľa mi zostáva 11 km. Podľa garminu to pôjdem ešte asi 3 hodiny. To je neskutočné, ako sa toto vlečie. Konečne vidím kostol v dedine. Z reproduktorov počujem vítanie bežcov predo mnou. Posledný lesný úsek. Prebieham nejakými uličkami, posledná zákruta a ocitám sa na námestí, odkiaľ sme včera ráno vyštartovali. Milujem ten pocit, keď sa prebieha cieľovou rovinkou! Hodiny vypínam v čase 27:24 h, ukazujú mi 109 km a nastúpaných takmer +6 000 m. Na celkový limit mám rezervu 36 minút! Po mne už do cieľa v limite nikto neprichádza, takže obsadzujem posledné, ale krásne 66. miesto. Takmer 40 bežcov to vzdalo.
Navonok nie som schopný nijakých výraznejších emócií, ale vnútorne som veľmi nadšený
• Že je už koniec.
• Že som to zvládol.
• Že ma nič nebolelo celý ten čas.
• Že ma v cieli čakajú kamoši.
• Že to bolo také náročné.
• Že to bolo také krásne....
…Zažili ste už ULTRA?