AKO FIT ŠTÝL RUNNING TEAM ZABEHOL 145 KM DLHÝ BEH CEZ MALÉ KARPATY (6. ČASŤ)
Stefanik Trail je jeden z mnohých zaujímavých trailových behov na Slovensku. Ktorý sme nedávno odbehli ako štafeta FIT štýl Running Team. Beh je rozdelený na 7 úsekov, zápisky sú teda bežeckým denníkom pocitov a skúseností siedmych rôznych FIT štýlakov. Ponúkame tak zaujímavé vnímanie behu, priestoru, času, tempa, rýchlosti a všetkého, čo s behom súvisí.
Najlepšie na behu je vraj nealko pivo v cieli
Úsek 6 mi učaroval v januári, keď sme si ho boli s kamoškou „prebrodiť“ v snehu po kolenách. Vtedy som sa rozhodla, že ak sa bude dať, tak chcem ísť na „Štefánikovi“ túto trasu. No áno, ako kapitánka tímu (Angie) som organizáciu smerovala v tejto jasnej predstave, ale zase som za každú srandu a v podstate by som prebehla ktorýkoľvek úsek. Z tých nočných by som mala bobky, ale zvonček a sprej na zvieratá by mi snáď dodali trochu odvahy.
Takže „šestka“ sa beží z Koliby na Kobylu – hoci presnejšie je to z hornej stanice lanovky pri Kamzíku až po kulturák v Devíne
Na občertvovačke pri lanovke vládla parádna atmoška, väčšinu dobrovoľníkov volám „kamoši“, preto sme tam prišli v predstihu, nech máme dosť času na zvítanie. Danici sme tipovali na úseku 5 neskorší príchod, ako reálne dobehla, a preto môj rozbeh bol chaotický a trochu aj zúfalý. Nemala som ešte navolenú trasu v hodinkách, nemala som na sebe bežeckú vestu zapnutú, práve som podpisovala knihu Beh ťa zmení.... a Danička sa objavila ako z čistého neba blesk.
Verím tomu, že to tak bolo, lebo inak tých bežcov vidieť, ako smerujú hore kopcom, no ona bola zrazu tam.... Vymenili sme číp, vybozkali sa, odfotili sa a zapínajúc si vestu som sa motkala smerom k veži. Zrazu som nevedela, kam sa mám pozerať – potrebovala som si v hodinách navoliť gps trasu (super vec, nedám dopustiť), potrebovala som sa pozapínať, potrebovala som pozerať značenie, kade vlastne mám bežať a v neposlednom rade, potrebovala som bežať. Myslím, že na tomto počiatočnom úseku som tento detail (akože „beh“) celkom vypustila – len som sa tam motkala, kým som riešila tie ostatné prkotiny.
Bože, to bol štart!!!
Okej, keď som už bola pozapínaná a trasa bola navolená, bolo odkývané strašne milej pani Kúdeľovej, ktorá na mňa kričala dokonca menom, no hurá, môžem začať bežať. Zahliadla som nejaké zelené podkolienky, ... nejaký detail, ale už som sa dostala do želaného tempa. Bola som pri schodoch na vežu, keď mi zazvonil telefón. Na chvíľu som zaváhala a pomyslela si, že kašlem ja na telefón, teraz bežím.... no pre istotu som mrkla, kto volá. Bridžit. Bože, čo sa stalo.....??? ... zabudla som jej dať kľúče od auta... v nanosekunde som sa otočila, vedela som, že musím bežať naspäť.
Oujes, nadávala som, zároveň sa smiala, veď je to moja vina, môžem si sebe nadávať... Poznáte to? Keď vybehnete nekontrolovateľným tempom? Napríklad na pretekoch v dave? Tempo je vtedy také relatívne a skreslené. Zdá sa vám, že bežíte svoje tréningové tempo, ale reálne bežíte o doooosť rýchlejšie. Tak to sa stalo i mne v tom strese, navyše dolu kopcom, trielila som snáď 3:20. ... a zase tie zelené podkolienky. Zase. To je znamenie. Chalaniskovi v zelených podkolienkach som strčila do ruky kľúče od auta, že za chvíľu si pre ne prídu. Otočka a naspäť na vežu.
Volám Bridž, dokonca som si zapamätala EČV, Bridž mierne nechápala a ja som dúfala, že sa to správne zmanažuje. Díky, chalanisko v zelených podkolienkach so zvolenskou, takmer James Bondovou značkou J Keď som bola opäť na schodoch – došlo mi to. Došlo mi, že som to prepálila, ale že sakra prepálila a vlastne o necelé 2 kilometre mi došla aj šťava. Okej, spomaľ, pi, už som bola na asfalte, cupitkať, predýchať, ono sa to nakopne. Z asfaltu sálala obrovská horúčava, veď bolo vyše 30 °C a 13 h.
Nebola som si istá, koľko som si nadbehla, ale niekde okolo 4-5 km ma začali predbiehať iní štafetári. V okolí kubikonu som si spomenula, že mám glukózu – rýchly cukor, dala som si, napila som sa a vo viere sily cukru a placeba som sa rozbehla. Dobehla som jedného štafetára, čo ma obehol, prehodili sme pár slov, potom ma nakopol Pali Značkár, jednak radosť zo stretnutia a jednak, pohár vody, a potom som už išla do lesa, a les znamená, že neriešiš, len si ideš svoje.
Na Kobyle som už bola v eufórii, Erikovi som na tajnej kontrole vypila liter vody, obehla som pár ďalších, čo ma dali na tom piatom kilometri a modlila sa, nech mi koleno vydrží ten 4 kilometrový zbeh do Devína. Och bože, toto ja taká dobrá trasa, musím ju ísť ešte raz, soon. Vysmiata „ako lečo“ som dobehla do Devína, odovzdala číp Pedrovi a snáď bez hltania som do seba naliala pol litra studeného nealkoholického piva. ..... a teraz Pedro, ideš J
