Môj (ne)štýlový život: Kto sa bojí, nesmie do lesa
Kráčam si spiacou zimnou prírodou, vpíjajúc pohľadom každú snehovú vločku a námrazou obalený konárik či od jesene zabudnuté šípky s krištáľovou škrupinou, tróniace v šípkovom kroví ako ľadové kráľovné s načerveno narúžovanými perami. Poláskam pohľadom Považský Inovec týčiaci sa oproti mne, zvlnenú siluetu Strážovských vrchov a v spomienke sa náhle prenesiem do úplne iného dňa.
Svet podľa Lucie
Svieže ráno na konci júla uprostred horúceho dňa opäť sľubovalo teploty okolo tridsať stupňov nad nulou. V dňoch ako tieto sa moja telesná schránka vypína už okolo deviatej ráno a zvyšok dňa sa kvôli horúčave už ledva vlečiem. Preto vždy vybehnem z domu na dlhú prechádzku so psom už okolo pol siedmej ráno, aby sme sa obaja rýchlo schladili v milosrdnej tôni lesa. Zvyšok dňa sa už len ukrývam pred pichľavým slnkom doma v chládku a von, na záhradu pod slnečník, vychádzam až večer, keď slnko pomaly klesá k obzoru.
Svet podľa LUCIE: Môj (ne)štýlový život
Tak tomu bolo aj v onen júlový deň. Naplánovala som si o niečo dlhšiu prechádzku, približne sedem kilometrovú, aby som mala pohyb vybavený hneď zrána a zvyšok dňa mohla doma nerušene levitovať pri práci na počítači. Blížili sme sa k polovici cesty, kde som nahlas sľubovala dychčiacemu psovi s jazykom až po kolená, keby nejaké mal, že na hranici susednej obce dostane v potoku piť, otočíme sa a pôjdeme naspäť.„Počkaj,kamarát, už je to len kúsoček. Tuto sa napijeme, teda nie ty, len ja, vlastne nie ja, len ty, a pôjdeme domov.“ Pes na nič nedbal a horlivo sa ťahal, ako inak, opačným smerom. Nezvyčajne ňuchal všetky stromy a kríky naokolo, oveľa viac než inokedy. Isto sa tu ešte pred chvíľou pásla vysoká zver, napadlo mi. V poslednom úseku našej cesty pripomínajúcom skôr prales, než kultivovaný zmiešaný listnato-ihličnatý les, mi začalo byť akosi úzko. V rannom tichu lesa, pomerne ďaleko od domu a sama, som zrazu dostala akýsi zvláštny pocit. Vedela som, že sa v týchto horách potuluje medveď. Zachytili ho poľovnícke fotopasce aj ľudia na fotoaparáty mobilov. Tá myšlienka ma neprestávala prenasledovať. Mala som sto chutí otočiť sa a valiť domov, no psovi bolo treba dať piť a už to bolo len kúsoček.
Priblížila som sa k poslednej lúke, ktorú som pre istotu preletela pohľadom, aj keď som okolo nej išla už veľakrát, no nikdy nie sama. Dúfala som, že uvidím pásť sa na nej aspoň nejaké pekné srnky či, pri troche šťastia, majestátne jelene. Taký dvanástorák by teraz bodol. Dobre by vyzeral na Instagrame. To, čo som však v tej chvíli opodiaľ zazrela, malo od srnky, jeleňa či nebodaj diviaka poriadne ďaleko.
„Čo by tu, tak ďaleko za dedinou, robila krava? Počkaj... veď to je oveľa väčšie. Žeby bizón?“ začala si so mnou zahrávať moja myseľ, ktorá očividne odmietala prijať to, čo v tej chvíli pred sebou videla.
Skrútený do klbka, od chrbta s nabok zloženou hlavou sa v svetlozelenej tráve, približne dvadsať metrov odo mňa, vynímal obrovský spiaci MEDVEĎ. Bol naozaj OBROVSKÝ! Zo štruktúry a hnedého sfarbenia srsti bolo na sto percent jasné, čo presne vidím. Pes vetril stopu ako najatý. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým som si uvedomila, čo sa musí a čo nesmie teraz stať. Pes ho nesmel zbadať, lebo by začal brechať a upozornil by na nás. A napriek tomu, že pred medveďom sa nemá utekať, ak vás už raz zbadal (ten môj ma našťastie zatiaľ nevidel), som vedela, že musím utekať. Zobrala som nohy na plecia a bežala ako o dušu spasenú.
Mohlo byť už vari pol ôsmej ráno, slnko začínalo pripekať a ja, oblečená len v tielku a šortkách som za sebou zanechávala fajný spotený odor. Najbližšie tri kilometre, až po betónovú cestu nad našou obcou, som sa nezastavila, len neustále obzerala, či nebeží za mnou. Pes sa radoval, akú máme perfektnú hru hneď zrána. Z betónky som zavolala manželovi. „No jasné, medveď. A potom si sa zobudila. Odfotila si ho vôbec?“ zaskočil ma otázkou. „No jasné, poprosila som ho rovno, aby si so mnou urobil selfíčko, ty kokos!“ Odsekla som mu.
Komu som to rozprávala, každému sa na tvári zračil neveriacky výraz. „A si si istá že vieš, čo si videla? Nemohla to byť kopa sena?“ znela jedna z veselých otázok od ľudí z našej obce. „Luci, vieš, že by si to mala niekde nahlásiť? spýtala sa ma kamarátka, ktorá tri mesiace na to aj s priateľom videla milého macka približne v tých istých miestach veselo si sedieť na lúke. „Jasné, už som to nahlásila na obecný úrad. Vyhlasovali to v rozhlase aj zavesili info na fejsbúk, aby si ľudia dávali pozor.“ Z posmešných pohľadov jedincov, ktorým som svoju príhodu rozprávala, som však veľmi rýchlo usúdila, že by bolo bývalo lepšie, keby som radšej nikomu nič nepovedala. Čo tam po nich, horší bol blok, ktorý ako vysoký múr vyrástol v mojom vnútri.
Trvalo niekoľko dní, kým som sa opäť odvážila vojsť so psom čo i len do malého lesíka nad naším domom, a niekoľko týždňov, kým som sa odhodlala vstúpiť do lesa na dlhšiu prechádzku za bieleho dňa, kedy v lese býva najviac ľudí, sama. Trvalo mi tri mesiace, kým som sa odvážila ísť tam ráno, keď je les ešte ponorený do ticha a na miesto, kde som maca videla, som sa neodvážila ísť dodnes. Možno raz, no určite nie sama a pre istotu si budem strašne nahlas spievať.
Každý z nás v sebe nosí medveďa šabľozubého, ktoré ho sme kedysi niekde stretli a doteraz sa ho bojíme. Máme ho pred očami, ako cerí zuby a vrhá sa na nás, svoju korisť, ostrými pazúrmi. Možno je ním muž, ktorý na nás v detstve kričal, mama, keď nám neprávom vylepila zaucho, učiteľ, ktorý nás pred tabuľou v očiach celej triedy zhodil alebo náš bývalý, keď sme ho v reštaurácii prichytili s kolegyňou, ku ktorej sa nakláňal až príliš dôverne a blízko. Možno je tým medveďom niekto, kto nás naozaj fyzicky udrel a navždy tak zranil našu dušu.
Každý z nás má niečo, kvôli čomu sa bojí ísť do lesa, do školy, do práce, šoférovať alebo večer potme k autu na parkovisko. Môžeme sa báť a už navždy si nechať vziať krásu lesa, ktorá je našou esenciou, čo sa takmer stalo mne. Alebo sa potom, čo si svoj strach do sýtosti vypijeme ako trpký kalich horkosti, rozhodneme, že strachu nedovolíme, aby nás paralyzoval.
VĎAČNOSŤ ako životný ŠTÝL
A tak si dnes, na sklonku zimy, kráčam lesom a zdravím bežkyňu približne v rovnakom veku, trieliacu oproti. Stretávam ju tu často a vždy sa familiárne pozdravíme. „Vy ste aká odvážna, keď tu takto sama beháte. Ja mám aspoň psa, ten by ma ochránil,“ vtipkujem a pohotovo zo zvedavosti dodám: „Medveďov sa nebojíte?“
„Nieee, veď oni sú plaché,“ usmeje sa a hopká si veselo ďalej.
S nebojácnou dušou poláskam okolité kopce a pohľadom sa zastavím na Považskom Inovci. Vraj aj tam ho videli, no medvede teraz, v zime, určite spia. Čo keby sme si tam s manželom najbližší víkend urobili zimnú turistiku? napadne mi a s novou energiou v nohách sa čaptavo po zľadovatenom chodníku rozbehnem domov. Neviem sa dočkať, až môjmu drahému poviem, čo som práve vymyslela, ako nad tým pretočí oči a zvalí sa na druhý bok. A možno si pretrie oči a sucho skonštatuje: „No konečne sa už nebojíš.“ Potom ma objíme a začne chystať termosku s čajom, paštétu, rožky, jablká a horalky. A ja v tej chvíli budem vedieť, že kým mám jeho, nemusím sa vôbec ničoho báť.
S odvahou v očiach a odhodlaním v srdci, Vaša Lucia