Prečo je dobré byť láskavý?

prečo je dobré byť láskavý, láskavosť, ľudia, zvieratá, psychológa, fit štýl, fitastyl.sk, dobré skutky, činy, dobro, láskavý, pozitíva, pomoc druhým, súcit, láska,
10.10.2019 v kategórii Psychológia a vzťahy, autor Diana Mašlejová, foto: istockphoto.com

Prozaik Henry James raz napísal, že len tri veci sú v živote dôležité. Prvou je láskavosť, druhou je láskavosť a aj treťou je láskavosť. Prečo je také dôležité rozvíjať svoju empatiu a čo nám môže do života priniesť väčšia otvorenosť, schopnosť pochopiť a pomôcť?

Láskavosť prichádza už v detstve

Hľadanie a nachádzanie láskavosti patrí k našim základným potrebám. Aj nevinné dieťa hľadá najprv v matke a potom vo svojom blízkom okolí v prvom rade štedrosť, obetu a nehu. Spomienka na ňu je spojená dokonca s čuchovou stopou a patrí k základom našej neskoršej psychickej stability. Láska (a nielen tá romantická) je po stáročia a tisícročia oslavovaná filozofmi, básnikmi, umelcami a dokonca i vedcami. Humor, nadhľad a láskavosť sú liečivými prostriedkami pre telo a dušu a niekoľko štúdií túto hypotézu potvrdzuje.

Láskavosťou sa odmeňujeme

Znie to troška ako postavené na hlavu, ale opak je pravdou. Skutkom ľahkej obety a nehy sa v mozgu spúšťa pocit uspokojenia. Dokonca v nás vyvoláva stav podobný stavu odmeňovania. Takže, ak obdarujem druhého, obdarujem vlastne i seba. To, čo sa zdá skôr ako biblické pravidlo, než ako skutočné a praktické.

Láskavosť zvyšuje mieru pocitu bezpečia

Pretože mozgu posiela signál, že keď sme pomohli my, pomôže nám raz aj iný. Je to podmienené a znie to trocha recipročne, v každom prípade nás činy lásky, štedrosti a pomoci vnútorne presviedčajú, že žijeme v lepšom svete. To, v akom svete vlastne žijeme je totiž pohľad vskutku neobjektívny a vychádza z individuálnych meradiel. Prečo si teda v tomto ohľade trošku nepomôcť?

Láskavosť zvyšuje našu vlastnú sebahodnotu

A je jeden z prostriedkov, ako si seba samého viac vážiť, rešpektovať a ceniť. Ide proces, ktorý nám napovedá, že sme súčasťou komunity a väčšieho celku, kde aj my určujeme pravidlá. Podľa výskumov je jedným z dôvodov rozširujúcich sa depresií v rozvinutých krajinách fakt, že ľudia vo svojej práci nevidia výsledky. Majú totiž pridelené len čiastkové úkony. Čin pomoci túto vnútornú frustráciu dokáže zmierniť. Preto v posledných dekádach korporácie pristupujú na charitatívne aktivity.

Láskavosť nám pomáha sa spájať

Ako vraví jeden z najznámejších českých psychológov Radkin Honzák, človek nie je stvorený na život individualistu a samotára. Čím skôr si jedinec uvedomí, že je súčasťou komunity, a čím skôr si nájde tu pravú a naučí sa s ňou vychádzať, tým viac si zvyšuje šance jednak na dlhovekosť a jednak na kvalitnejší a vyrovnanejší život (pojem šťastnejšieho života používajú psychológia opatrne, nakoľko ide o skutočne záhadnú entitu). Láskavosť je jednou z ciest, ako získavať komunitu a navyše ju formovať tak, aby prinášala úžitok jej jednotlivým členom.

Láskavosť v nás vyvoláva stav podobný zamilovanosti

Nie však tej akútnej „adrenalínovej“, ale tej nasledujúcej, „nežnej“. Akt pomoci a spolupatričnosti totiž v tele uvoľňuje oxytocín – hormón lásky a nehy a tiež serotonín – hormón šťastia.

Láskavosť môže zmierniť úzkosť aj depresiu

Ste na láskavé činy príliš unavení a apatickí? Máte toho jednoducho už dosť? Neuzatvárajte sa do vlastnej škrupinky. Takýmto počínaním si môžete stav tak akurát zhoršiť. Skúste sa premôcť a byť aj v ťažších chvíľach empatický. Podľa výskumu Oxfordskej univerzity tým môžete zmierniť bludné kruhy vaše mysle.

Láskavosť nie je slabosť

Ako to vysvetľuje psychoterapeut Dr. Tara Cousineau, v modernom svete sú láskavosť, obeta a štedrosť synonymom slabosti, ba až zlyhania. Jediné, čo sa ako tak prijíma je empatia, a aj to len preto, že nám prináša zisk. V prípade naplnenia vlastných hodnôt a dosiahnutia kvalitnejšieho a vyrovnanejšieho života sú to však práve tieto hodnoty, ktoré nám pomáhajú ho docieliť.

Láskavosť je podľa Cousineaua aktom ľudského spojenia, bez ktorého jedinec nemôže dosiahnuť dlhodobý pocit uspokojenia a vnútornej stability.

Láskavý môžeme byť aj ku sebe

A práve tu by sme mali podľa Couseneaua začať. Inak pôjde len o falošnú obetu, z ktorej sa môže vyvinúť akési martýrstvo a snaha utiecť pred vlastným životom. Nie. Láskavosť nie je o tom, že budeme žiť viac život iných ako ten svoj. Láskaví by sme mali byť v prvom rade k sebe. To neznamená len dokázať si odpustiť, ale napríklad aj nemať na seba prehnané nároky, nájsť si na seba čas, neklásť svoje potreby na posledné miesto, byť prirodzený, veriť si.

Láskavosť znamená súcit

Súcit je cestou k pochopeniu samých seba, k pochopeniu ostatných. Je bránou k zmýšľaniu „my“ a uvedomeniu si, že nie sme ostrovom iba sami pre seba. Psychologička Marianna Pogosyan uvádza, že spoločnosť, ktorá sa uzatvára do seba a nehľadí na blaho svojich najslabších článkov, je odsúdená na zánik a frustráciu. Súcit je kľúčom k prijatiu myšlienky, že utrpenie je spoločnou ľudskou skúsenosťou. Veď už Darwin považoval „sympatický inštinkt“ za jeden z najsilnejších ľudských hnacích motorov.

Láskavosť nie je len vecou ľudí

Dlhé dekády sa totiž verilo, že morálnosť patrí len do ľudskej ríše a že je tým, čo nás oddeľuje od ostatných živých tvorov. Posledné štúdie (napríklad tá experimentálna v Current Biology) však ukázali, že to nie je pravda. Prvú pochybnosť priniesli pozorovania šimpanzov, ktorí riskovali svoje životy, aby zachránili svojich topiacich sa príbuzných a domnienku celkom vyvrátili potkany, ktoré boli predtým považované za vrcholne bezcitné tvory, no keď obetovali neuveriteľné množstvo energie, aby oslobodili ostatných potkanov z pasce, presvedčili vedcov o opaku. Štúdie jednak ukázali, že empatia sa týka ríše živých tvorov ako takých, ale tiež, že ľudské emócie sú nákazlivé a keď komunita uprednostní láskavosť namiesto sebeckého konania, stáva sa to akýmsi pravidlom pre všetkých jej členov.

Láskavosť je správnou cestou, ak je chápaná správne

Ako píše psychologička Shoba Sreenivasan, vždy je dobré nahliadnuť pod rúško motivácie takzvaného darcu. Samotná láskavosť, ak je chápaná správne, nemá svoje „temné“ stránky. Avšak status bezbrehého altruistu a martýra už svoju odvrátenú tvár vlastní. Je ňou strach riešiť a žiť vlastný život, ale môže to byť aj podvedomá chuť ovládať život toho druhého. Najčastejšou príčinou ľudí, ktorí si pestujú status obetavého chudáčika, je snaha byť ľutovaný. Podobne dominantným je nasledovanie modelu „niečo za niečo“ a teda tiché očakávanie reciprocity. Pravá láskavosť nemusí potlačiť vlastný život, ani vlastnú osobnosť.