Príliš zaneprázdnení? Možno riskujete svoj vzťah!

Diana Mašlejová | 12. Jul 2019
vzťah, práca, škola, deti, rodina, zarábanie, workoholik, priveľa práce, na rodinu nemá čas, nemá na mňa čas

Prečo sa moderné vzťahy rozpadajú rýchlejšie ako tie spred pol storočia? Podľa psychológov sú za tým pozitívne aj negatívne ukazovatele. Tým šťastnejším je fakt, že sme samostatní a viac finančne sebestační, čo nám umožňuje väčšiu slobodu pri rozhodovaní.

Našťastie nás menej trápi, čo si pomyslia susedia a neostávame nasilu tam, kde nás to vnútorne zožiera. Aby sme však nezabudli na odvrátenú stranu veci – prejavujeme menší záujem o vzťah bojovať, ťažšie robíme kompromisy, hľadáme dokonalosť a najmä, na nič nám neostáva čas.

Príliš málo času a veľa povinností

Práca, peniaze, každodenné naháňanie. Niekto sa tejto rutine dneška dokáže úspešne vyhnúť, iný do nej takpovediac spadne až po uši. Vzťahoví terapeuti rozpracovali niekoľko bodov, ktoré všetkých „príliš zaneprázdnených“ až znepokojujúco spájajú. Tieto spoločné menovatele môžu byť výstrahou aj pre ostatných.  

„Robím to pre rodinu – pre nás“

No áno, to znie to pekne a navyše ide o takmer nepriestrelný argument. Zosobňuje sa v ňom akýsi bonusový prejav lásky. Ľudia, ktorí tento argument používajú, nemusia byť celkom rovnakí. Jedna skupina ho prízvukuje takmer ako vyhrážku – „ty sa staráš, ja zarábam“, prípadne ide o odzbrojujúci status „ešte to chvíľu vydrž a budeme spolu“. Lenže každý pohár trpezlivosti má svoj objem.

Niekomu môže trvať mesiace, inému roky, či desaťročia, kým si všimne, že so svojím partnerom žijú už dávno na inej zemeguli.

Problém s argumentom „robím to pre rodinu“ je taký, že pre každého sú priority inde a hľadanie harmónie a vzájomného pochopenia je kľúčom k zdravej, funkčnej a šťastnej rodine. Ak jeden z partnerov vo vzťahu chýba, iba ťažko možno konštatovať, že ide o trvalo zmysluplný vzťah. Psychologička Alice Boyes hovorí, že pokiaľ jeden z partnerov rozbieha vlastný biznis, alebo má pred sebou dôležitú pracovnú úlohu, ktorá pôjde na úkor rodiny, či vzťahu, partner by ho mal podržať.

Krátkodobé výpady sú tolerovateľné a môžu viesť skutočne k prospechu. Horšie to býva, pokiaľ sa z krátkodobého stane dlhodobé.

Podľa psychologičky totiž skutočne existuje veľká skupina, ktorá daný argument využíva len ako výhovorku. Stojí za ňou workoholizmus, aj neuvedomovanie si hodnoty vzťahu a rodiny. Riešením je začať vnútorne pracovať s faktom, že investícia do času s partnerom či s rodinou je osožnou investíciou a vyrovná sa investícii do pracovného a kariérneho napredovania. Jednoduchým testom sa môže stať otázka, či má váš partner pocit, že je u vás na prvom mieste. Nie? Tak potom s tým treba začať niečo robiť.  

„Mal som toho toľko, len si predstav...“

Niektorí partneri si robia zo svojich polovičiek doslova práčku na dennú špinavú bielizeň. V podvedomej snahe zapojiť ich do pracovného života v kombinácii s potrebou sa „vyrozprávať“ nastáva situácia, kedy si stres a napätie z celého dňa filtrujú. Rozprávať sa o problémoch v práci je prirodzené a žiadané. Pre niektoré páry neplatí, že práca a osobný život by mali byť striktne oddelené. Pre iných je zase tento recept neúčinný.

V každom prípade potreba zdieľať by mala byť vypočutá a akceptovaná, avšak všetko má svoje hranice. Z partnera, ktorý na svoju polovičku dennodenne vysype spŕšku negatívnych skúseností, nepodstatných pracovných zážitkov, vyžaduje plnú koncentráciu a daný zvyk si osvojí ako rutinu, sa postupom času stáva neempatické indivíduum, s ktorým je aj hodina stráveného času vyčerpávajúca. Riešením by sa mala stať efektívna a úprimná komunikácia, ale aj kritické zamyslenie sa nad dôvodmi, ktoré k danému stavu viedli.

Prečo sa z jedného stane bútľavá vŕba s povinnosťou počúvať na úkor svojich vlastných pocitov a z druhého egocentrický partner, ktorý sa pravidelne potrebuje vyznať zo všetkých svojich pracovných zážitkov? Na túto otázku nájde odpoveď iba úprimný a otvorený rozhovor.  

„Neruš ma“

Zaneprázdnený partner nemusí byť iba ten, ktorý ráno odíde do práce a večer sa z nej vráti. Pokojne sa môže prejavovať aj iným spôsobom. Pracuje z domu, alebo toho zase „až toľko veľa nemá“, avšak mobilný telefón, počítač, či tablet sa stal jeho piatou končatinou a zdá sa, že tou najobľúbenejšou. Neustále čosi kontroluje, pozerá, jeho pozornosť je stála len niekoľko minút a potom sa opäť ocitá vo svojom virtuálnom svete. „Riešim pracovné záležitosti“ sa môže stať odpoveďou na všetko.

Takýto partner je s vami, ale zároveň s vami nie je. A niekedy ide o bolestnejší a z dlhodobého hľadiska frustrujúcejší scenár, ako keby trávil čas kdesi na pracovisku.

Ako si s danou situáciou poradiť? Alice Boyes vysvetľuje, že emocionálna dôvera je vo vzťahu kľúčovou a ak ju partneri stratia, prestávajú si byť vedomí toho, že ubližujú a rania. Psychologička zdôrazňuje, že pre oboch (a to platí v každom vzťahu) je dôležité prijať skutočnosť, že emocionálna zainteresovanosť nechce veľa času. Energia do nej investovaná však prináša dlhodobé pozitívne výsledky. Budovanie vzájomnej dôvery a pocitu, že ten druhý je tu pre mňa, je pre jeden pár prirodzeným stavom, no pre iný cestou na dlhšiu trať.

Všetko závisí od charakteru a osobností jedincov, ale tiež akéhosi počiatočného nastavenia hodnôt vzťahu. Tie môžu byť veľmi dôležitým faktorom úspechu, ale nie vždy sú nastavené podľa dlhodobých a reálnych potrieb. Psychológovia vravia, že miera potreby záujmu sa počas období života mení a zatiaľ čo v dekáde, keď žijú obaja aktívnym a produktívnym pracovným životom, môže byť vyhovujúca, v ére malého dieťaťa v rodine sa nároky na ňu zväčša zvyšujú. Práve emocionálna dôvera – akýsi večne zapnutý radar, by zmenu mala zachytiť a podľa nej reagovať.  

„Zajtra, alebo budúci týždeň“

Odkladanie rodinných a partnerských záležitostí je najčastejšou chybou príliš zaneprázdnených ľudí. Žiadna veda okolo – partner sa jednoducho neustále vyhovára a sľubuje. Podľa psychológov ide o jeden zo základných manévrov, ako získať čas a vyhnúť sa pritom výčitkám a konfliktu. Z krátkodobého hľadiska sa tento model totiž ukazuje ako najšťastnejší a najúspešnejší, avšak dlhodobejšie meradlo je dôkazom, že donekonečna to fungovať nebude.

Máme tu predsa toľko príkladov amerických trhákov o oteckoch, ktorí nestihli oslavu vlastného syna, mamičiek, ktoré nedobehli včas na dcérkino predstavenie, mužov, ktorí nechali celý večer sedieť svoju partnerku samu za stolom v reštaurácii a podobne.

Vyhovárajúci sa partner bude skôr či neskôr konfrontovaný s tvrdením, že sa naňho nedá spoľahnúť, sľubuje bez výsledku, je nezodpovedný a nemá dostatočný záujem. Čo s tým?

Keď už je koleso výhovoriek roztočené, netreba sa hneď rozčuľovať pri ďalšom sľube. Je vhodné zobrať ho ako prísľub a reagovať, až keď sa daný sľúb nesplní. Okamžité pochybovanie spôsobuje iba negatívnu atmosféru. „Vinník“ sa nakoniec zmieri so svojou rolou a môže prestať reagovať. V prípade, že čas na osobný život bude opäť odsunutý na vedľajšiu koľaj a daná záležitosť sa nebodaj opakuje, je vhodný rozhovor na neutrálnej pôde, mimo domu, kde hrozia hádky.

Namiesto „obľúbeného ultimáta“ a výčitiek „proti“ je v tomto prípade vhodnejšie použiť pocity zo strany ja a vyrozprávať tomu druhému všetko, čo sa vo vašom vnútri deje, ak ste dlhodobo odmietaný a ignorovaný príliš zaneprázdneným partnerom.