Svet podľa LUCIE: Môj (ne)štýlový život
Prosil ma, nech aspoň raz idem s ním. Pozrieť sa, ako to jeho otužovanie vyzerá v praxi. A tak som v jedno chladné nedeľné ráno súhlasila.
Pri teplote vzduchu -3 °C som sa naobliekala ako cibuľa. Rukavice, čiapka, šál, termo, ďalšia vrstva, teplá bunda, hrubé ponožky, zateplené topánky. Veď čo, ak by mi náhodou popri tom čakaní, kým sa on vyčápe v ľadovej vode, bola zima? Nasadli sme do auta a rýchlosťou blesku trielili k Váhu. Bolo treba prísť presne na deviatu ráno, pretože práve vtedy sa na brehu rieky zliezajú tulene, alias miestni otužilci nášho mesta.
Zaparkovali sme. Vystúpila cibuľa, otužilec a náš pes..
Samozrejme, pes sa začal ťahať presne opačným smerom, ako sa ťahal manžel. Za kačkami. Teda manžel za tuleňmi a pes za kačkami, aby v tom bolo jasno. „Si si istý, že tam vlezieš?“ spýtala som sa opatrne manžela a z úst mi vyšlo presne šesť obláčikov pary.
„No jasnéééé,“ zatrilkoval a už sa aj začal vyzliekať do plaviek. Hŕstka ľudí okolo nás robila presne to isté. Úhľadne si ukladali veci na lavičky na trenčianskej pláži a šinuli si to rovno do vody. Od zimy boli všetci do jedného červení ako raky, no tvárili sa, že to tak má byť. Asi aj malo, čo ja viem? Tak na toto by ma nenahovoril nik, povedala som si v duchu a podupkávala na mieste. Pretože ešte aj ten pes, ktorý mi mal byť verný a ísť na miesto, mi ušiel do ľadovej vody. Veď za tými kačkami.
„Odfoť ma, láska! Alebo ešte lepšie, natoč ma!“ zvolal môj muž, ktorý splynul s riekou v jedno. A tak som si, voľky-nevoľky, stiahla rukavice a s rukami červenými ako dve paradajky som mu zbierala materiál na fejsbúk. „Vieš, Ľudo sa šiel dnes máčať do Dunaja. Tak aby mi veril, že som tu bol aj bez neho,“ kričal už pomaly z polovice koryta rieky a všakovako mával rukami nad hlavou zahalenou do baranice. To asi aby mu nebola zima, či?
Sezóna otužovania sa začala: BENEFITY pre celé telo
„No ahoj mojka. Kde máš plavky?“ pricupitala ku mne Xénia v bikinách a žabkách. Presne tá z minulého príbehu o mačkách a psoch, či vlastne o ženách a mužoch. Tí ľudia sa načisto pomiatli! Špacírujú sa po brehu, ako keby bolo tridsaťpäť nad nulou. Mondieu!
Oficiálne som jediná oblečená uprostred bandy polonahých bláznov.
„Ak chceš flexiť, musíš to nabudúce dať aj ty, mami,“ uviedli veci na pravú mieru moje dve tínedžerky potom, čo som sa vrátila s trasúcim, ale otužilým manželom domov. Mimochodom, trasenie po ľadovom kúpeli je prirodzená obranná reakcia tela. A tak tu pár dní na to sedím pri kuchynskom stole a premýšľam, ako by som na tento účel využila náš zazimovaný bazén za oknom. Lebo do Váhu ma nedostane nik, to je jasné. Veď čo by to bolo za hanbu, keby si to po vyzlečení do plaviek, pred toľkými divákmi, napokon rozmyslím? Keďže v bazéne je pre tento raz už nasypaná zimná chémia, musím počkať do ďalšej otužovacej sezóny. Nedá sa nič robiť. Proste to túto zimu už nepôjde. Jedine, že by mi za oknom práve teraz vznikol krištáľovo čistý tajch alebo rovno tatranské pleso. Ale veď počkajte, takto o rok! Veď ja vám ukážem, čo je to producírovať sa po zime v bikinách a žabkách. Budem Ľadová kráľovná na svojej vlastnej záhrade! „Dnes ešte nie, ale takto o rok ma už nič nezastaví,“ predsavzala som si v duchu a prihodila ešte jedno polienko do kozubu. Zakrútila som sa pod deku, že mi spod nej trčal len nos, a zasnívala sa, aké to bude, keď budú všetky okolnosti okolo mňa pripravené na moje veľké entré.
No aby ste si nemysleli, že kecám, tak vám teda prezradím, že od toho dňa surfujem po e-shopoch a hľadám si nové plavky. Ideálne s motívom snehových vločiek. Len nemôžem nájsť k nim ladiace žabky, ktoré by mali uvedené v popise, že sa v nich nekĺže na snehu. Neviete náhodou, kde by som také zohnala?
Vaša Lucia
