Svet podľa Lucie: Nie je umenie začať, ale vytrvať

Lucia Gáborová | 7. júl 2022
svet podľa lucie, HIIT, turistika, bycikel, tréning, dámsky tréning

Nikdy som nebola fitkový typ. Rozumej, niekoľkokrát v živote som sa pokúsila začať chodiť cvičiť do fitka, nikdy som tam však nevydržala chodiť dlho. Jeden, dvakrát a bolo vybavené.

Popravde, nevedela som prísť na to, čo presne by som tam mala robiť, a tak som vždy prišla len tak na burana a ako koza habkala medzi jednotlivými posilňovacími strojmi, ktoré som vôbec nevedela správne používať.

Osobní tréneri v deväťdesiatych rokoch snáď ešte ani neexistovali a ak aj áno, mohol si ich dovoliť len málokto a už vôbec nie chudobná študentka. Chvíľu som bicyklovala na stacionárnom bicykli, potom som sa potila na bežiacom páse, ktorý som tak milovala, že by som ho najradšej opľula, zopár ráz zodvihla nejaké tie činky, pričom som vôbec nevedela, čo presne robím, a celá červená so sklopenými očami pred zrakmi cvičiacich a škľabiacich sa mužov som odišla a už sa nikdy viac nevrátila. 

O tom, že ak si disciplínu nenastavíš sám, nik iný to za teba neurobí

Fitko som vyskúšala ešte raz, už s manželom, ktorý mi demonštroval používanie jednotlivých fitnes strojov, čo postavilo fitko v mojich očiach konečne o level vyššie, no keďže bolo vtedy extrémne náročné zabezpečiť si niekoho na stráženie k malým deťom, ani v tom prípade som dlho nevydržala. Pravdu povediac, zasa len dvakrát.

Pohyb a aktívny životný štýl som však vždy milovala a je mojou každodennou súčasťou. Vštepil mi ho otec v útlom detstve chodením po horách každú nedeľu vždy po dobrom obede, ktorý nám mama pripravila; bratia na lyžiach; spoločných sánkovačkách; nekonečným skákaním na švihadle; meraním dĺžok na plavárni či kilometrami na bajkoch, ktoré pri prvých lekciách končili napríklad aj v pŕhľave.

O to viac inklinujem ku každodennému pohybu od čias, kedy sedavou prácou na počítači trávim 6-8 hodín denne. Potom, čo zaklapnem svoj laptop, obúvam tenisky či trekingové topánky a utekám sa skryť do náruče lesa alebo sa na podložke ponáram do hlbokých nádychov a výdychov jogy.

V posledných dňoch mi to však už nestačilo. Potrebovala som nejaký poriadne dynamický input, kopanec, ktorý by ma prebral z letargie a mierneho (nielen) pohybového vyhorenia. „Lucka, začala som chodiť do fitka. Vieš, aké je to super? Je to len dámske fitko, samé baby, kopec srandy. Nechceš sa pridať?“ zaštebotala mi do telefónu moja skorosestra Aďka. (V skutočnosti je Aďka moja neter, no tvárim sa, že sme sestry, pretože pri myšlienke, že ja som jej teta, sa cítim preukrutne stará). Jej slová na mňa dosadli ako manna na Egypťanov. Vedela som, že máme v meste dámske fitko, no nikdy som v ňom nebola. V tej chvíli vo mne mierne hrklo a vedela som presne, že toto je to, čo práve teraz hľadám.

Zahlásili sme sa spolu na svoj prvý skupinový tréning. Prišli sme tam ako dve vysmiate suverénky a mädlili si ruky, aký skvelý program sme si na piatok večer vymysleli. Úsmev nám z tváre prechodne zmizol už po prvom kole poriadne intenzívnych cvikov. Hlavou mi preletelo: „Čo som si ja vlastne o sebe myslela, že som v nejakej svojej najvyššej fit forme? OMG, toto je riadna drina. Ja to nedám. Ty kokos, nevládzem,...“

svet podľa lucie, fitko, HIIT, turistika, bycikel, tréning, dámsky tréning

Dali sme to. Odcvičili sme s trénerkou celých 50 minút a pod vplyvom endorfínov sa nám ešte aj tie úsmevy na ružové tváričky pekne krásne vrátili. Spotené a šťastné sme sa rozochveným krokom ledva doplazili k skrinkám, potom ešte do potravín o poschodie nižšie, aby sme si u nás doma následne ukuchtili spoločnú večeru a doplnili energiu, a napokon tackavo preskackali k autu. Myslela som si, že sa na druhý deň ani nepostavím z postele. No, čuduj sa svete, ráno som ako rybička bez problémov vyskočila z postele a behala hodinu so psom po lese. Asi ešte nie som až taká stará, no.

Na ďalší týždeň sme si pre zmenu vybrali HIIT tréning. Prvý bol ešte dobrý, no ten ďalší ma slušne odrovnal. „Tak, a teraz budem aspoň dva dni regenerovať,“ chlácholila som sa v duchu. Lenže po dvoch dňoch regenerácie som sa ocitla v karanténe a nejako sa po nej nevedela vrátiť späť k intenzívnemu cvičeniu. Najskôr som sa vyhovárala na rodičovské združenie, potom na PMS, následne na veľa práce a skôr, než som sa nazdala, prešiel týždeň, počas ktorého som namiesto cvičenia výlučne len leňošila. Vedela som, že nerobím dobre, pretože návrat bude znamenať ísť opäť od samého začiatku a znova ma bude bolieť. Vedela som aj to, že je to len o nastavení mysle.

A tak som sa podľa mojej obľúbenej vety GO BIG OR GO HOME rozhodla ísť do toho systematicky a naplno. Vybrala som si vernostný program a nastavila mesačný trvalý príkaz. Zistila som si, kde všade si v rámci neho budem môcť ísť v našom meste zacvičiť a kde sa po cvičení môžem za odmenu zregenerovať vo wellnesse. Odhodila som všetky výhovorky, lenivosť zavesila na klinec a zaznačila si do diára presní dni a časy, kedy plánujem chodiť cvičiť. A čuduj sa svete, zvyšok už ide samospádom a môj cvičebný plán mi perfektne funguje.

Tam vonku nie je nik, kto by nás viedol za ručičku až k nášmu vysnívanému telu, kondičke, práci či k našej vysnívanej verzii samého seba. Nevyhovárajme sa na to, že potrebujeme na cvičenie parťáka, ktorý nás potiahne.

V hre zvanej život sú situácie, a je ich pomerne veľa, kedy kope každý v prvom rade sám za svoj tím. A presne tak je to aj s disciplínou: ak si ju nenastavíš sám, nik iný to za teba neurobí.

Ak čítate naše Premeny: Na vlastnom tele, viete, že tí ľudia sa odhodlali sami. A tak aj Saška z aprílového čísla FIT štýlu bola pre mňa veľkou inšpiráciou. Na druhej strane obrazovky môjho počítača oproti mne počas nášho online rozhovoru sedela mladá žena odhodlaná na sebe tvrdo pracovať. Inšpirovaná ňou a inšpirovaná každou ďalšou ženou, ktorá dokázala na sebe niečo zmeniť, či už išlo o kilogramy, plnenie si svojho sna alebo prepisovanie neželaných vzorcov správania, aj dnes vstupujem do svojho obľúbeného dámskeho fitka a beriem do rúk činky, expandery a iné srandy, pomocou ktorých budem mať už čoskoro možno pevnejšie, no v prvom rade ZDRAVÉ telo. Pretože, ako povedal môj drahý Vladimír: „Nie je umenie začať, ale vytrvať.“

S odhodlaním vytrvať a nevzdať sa,

Vaša Lucia