Svet podľa Vlada: Minimalizmus
Podozrivé mi to začalo byť, keď som z útrob skrine vytiahol tričko, ktoré som na sebe nemal oblečené asi dva roky. Začal som si jednotlivé kusy svojho oblečenia všímať detailnejšie. Uvedomil som si, že na spodok niektorých kôpok s oblečením sa prakticky nikdy nedostanem. Buď Lucka perie tak rýchlo, alebo mám toľko oblečenia, že ho nestíham všetko vynosiť. Oboje bola pravda. A tak som sa dostal k myšlienke minimalizmu.
K svojej existencii toho veľa nepotrebujeme. Mať sa kde vyspať, čo zjesť, niečo si na seba obliecť. Nejaká kozmetika, elektronika, nábytok, trochu náradia. Vybavenie kuchyne. Dopravný prostriedok. Alebo dva. Lyže aj bicykle. Slnečník na dvor, náradie do záhrady. Oblečenie v skrini, potom aj v komode a na povale. Letné, zimné, jarné, jesenné, športové, staré aj nové. No, je toho celkom dosť, k čomu sa človek v živote postupne dopracuje.
Myslíme si, že to všetko potrebujeme, ale ruku na srdce: keď sa prejdete po svojom príbytku, koľko vecí tam nájdete, ktoré ste využili len veľmi dávno? Alebo možno aj – nikdy?
Batériový skrutkovač som využil raz, keď som montoval nábytok. Super, takže to nebola zbytočná kúpa, mohlo by sa zdať. Nábytok však montujem tak zriedkavo, že vždy, keď som ho potom potreboval, batérie boli vybité. Nakoniec som ho musel vyhodiť, lebo staré batérie sa už nabiť nedali a do takého starého modelu náhradné už ani nepredávali.
V garáži sa mi začali hromadiť veci. Staré smartfóny, tlačiareň, klávesnica k tabletu, škatule plné starých káblov s rozhraniami, ktoré sa už roky nepoužívajú. Oblečenie v skrini tiež. Šesť šálov. Tridsať ponožiek. Viac než desať tričiek a nohavíc.
Prečítal som si niečo o minimalizme. Napozeral som si zopár videí od Marie Kondo a urobil poriadok v skrini. Lucka tiež pridala ruku k dielu – aj keď ona by to, samozrejme, poprela, ale pravidelne mi „samy od seba” miznú všelijaké veci, o ktorých som si istý, že som ich dal na konkrétne miesto a už tam nie sú. Boli „upratané”. Niekedy až tak, že sa už nikdy nenájdu.
Začal som predávať a rozdávať veci z garáže, zabudnutých krabíc a zapadnutých kútov.
Nechcem už viac vecí. Mám ich až priveľa. Ak si dnes idem kúpiť niečo nové, dve staré veci musím vyradiť. Nie som zástanca náhlych revolúcií, ale radšej postupných evolúcií. Idem na to systémom postupných malých krokov. Aby si telo aj myseľ ľahšie zvykli.
Keď sa balím na dovolenku, hľadám také minimálne množstvo vecí, aby som vedel pohodlne fungovať, ale nič viac. V skrini mi postupne bude stačiť asi len jedna polička a jedna zásuvka.
No a tento rok to vyvrcholilo autotripom, ktorý bol minimalistický, ale že úplne. Zbalil som sa do jednej škatule a spal v kufri auta. Nemusel som sa vybaľovať, nikde sa dostaviť na nejaký konkrétny čas. Keď som dostal chuť na kávu, zastavil som pri najbližšom jazere, vytiahol kempingový varič a spravil si tradičnú zalievanú kávu. Nikdy v živote som neminul tak málo peňazí. Zastavil som kedy chcel, kde chcel, išiel som, kam som chcel. Ma som pocit, že svet mi leží pri nohách.
Mojím cieľom je závisieť stále od menšieho a menšieho množstva vecí. A napokon, nie je to niečo, k čomu všetci nakoniec aj tak časom nevyhnutne smerujeme? Čo z našich vecí budeme potrebovať v cieli – v posledných minútach svojho života? Čo z toho, čo vlastníme, budeme vtedy – a potom – naozaj potrebovať?