Príbeh vlákninovej hypotézy

Príbeh vlákninovej hypotézy
2.12.2017 v kategórii Zdravie, autor Martin Chudý; SPRACOVALA: Dagmar Baluchová, foto: istockphoto.com

Celá „vlákninová hypotéza“ začala v roku 1971, keď Denis P. Burkitt (objaviteľ Burkittovho lymfómu) uverejnil článok v British Medical Journal, v ktorom rafinované obilniny označil za príčinu mnohých civilizačných ochorení, medzi ktorými bola diverkulitída (zápal čreva) a apendicitída (zápal červovitého prívesku).

V nasledujúcich rokoch vykonal Burkitt spolu so svojimi spolupracovníkmi, Alecom Walkerom a Hughom Trowellom, niekoľko štúdií o vplyve vlákniny na zdravie, ktorými si potvrdil správnosť svojej hypotézy.

Následne, v roku 1975, Burkitt a Trowell publikovali knihu nazvanú „Refined Carbohydrate Foods and Disease“, v ktorej označili chýbajúcu vlákninu v rafinovaných potravinách za hlavného vinníka civilizačných ochorení, medzi ktorými bola najmä rozširujúca sa rakovina hrubého čreva a konečníka, či srdcovo-cievne ochorenia a cukrovka. Nedostatok vlákniny Burkitt označil za najväčšiu nutričnú katastrofu v Británii za posledných 100 rokov.

Čo bola vlákninová hypotéza?

Burkittova „vlákninová hypotéza“ bola v skutočnosti len upravenou verziou „cukrovej hypotézy“, ktorú niekoľko rokov predtým navrhol chirurg, kapitán Thomas Latimore „Peter“ Cleave. Ten tiež tvrdil, že rafinované potraviny sú vinníkom civilizačných ochorení, avšak, nie kvôli nedostatku vlákniny, ale kvôli vysokému obsahu cukru. Ten bol podľa Cleava, spolu s bielou múkou, bielou ryžou a inými rafinovanými potravinami, najväčším vinníkom prudkého nárastu civilizačných ochorení.

Burkitt však odmietol, že by cukor a rafinované sacharidy spôsobovali tieto ochorenia. Podľa neho bol hlavný problém chýbajúca vláknina, čo spôsobovalo zápchu, a tak karcinogénne látky mali viac času poškodiť okolité bunky.

Svoju hypotézu založil na vlastnom pozorovaní a neskôr na prieskume afrických nemocníc. Burkitt bol od roku 1947 misionársky chirurg v Ugande a už vtedy pozoroval, že mnohé ochorenia západného sveta boli v treťom svete zriedkavé, čo pripisoval skutočnosti, že Afričania mali v strave omnoho viac vlákniny (ich vláknina však pochádzala najmä z hľúz, nie z obilnín).

Krátko potom, ako aj oni prešli na západnú stravu plnú rafinovaných potravín, rozvinuli ochorenia západného sveta. Napríklad Bantuovia rozvinuli chronické ochorenia až potom, ako sa presťahovali do mesta a začali konzumovať viac bieleho chleba, cukru, sladkých nápojov a európsky likér.

Všetko teda jasne naznačovalo, že Burkittova hypotéza je správna a odstránenie vlákniny z potravín počas procesu rafinácie má prepojenie s civilizačnými ochoreniami.

Vlákninová alebo cukrová hypotéza?

Lenže všetky tieto dôkazy dávali za pravdu aj Cleavovej „cukrovej hypotéze“, ktorá ako hlavnú príčinu videla cukor a rafinované sacharidy. Problém však bol, že Cleave, na rozdiel od Burkitta, nemal potrebné vzdelanie a reputáciu, a zatiaľ čo jeho hypotéza (jediná podložená dôkazmi) zostala vedeckými žurnálmi a médiami nepovšimnutá, tá Burkittová získala ihneď pozornosť.

To však vôbec nebola náhoda, pretože Cleave odmietol „cholesterolovú hypotézu“ Ancela Keysa, že tuky a cholesterol sú vinníkmi srdcovo-cievnych ochorení a rakoviny. Burkitt, a najmä jeho kolega Trowell túto hypotézu akceptovali, čím nešli proti „prúdu“.

Ako povedal posledný z trojice tvorcov vlákninovej hypotézy, Alec Walker, cukor je proste časť dennej stravy a ľahšie je povedať „nezabudni na vlákninu v strave“, čo bol aj názov Burkittovej knihy z roku 1979, ako povedať „nejedz cukor, múku, bielu ryžu a pi menej piva.“

Okrem toho, Burkitt mal blízke prepojenie na Harolda Himswortha (bol to prvý vedec, ktorý rozlišoval diabetes typu 1 a 2), ktorého výskum viedol diabetológov pol storočia k neochvejnej viere, že cukrovka nie je spôsobená konzumáciou cukru a rafinovaných sacharidov.

Naopak, Himsworth považoval tuky za príčinu cukrovky a zvýšený príjem sacharidov považoval za liečbu. Problém nastal v tom, že Burkitt síce potvrdil Cleavovu hypotézu, ale tá bola v priamom rozpore s Himsworthovov prácou.

Burkitt a Trowell nazvali ich vlákninovú hypotézu ako hlavnú modifikáciu Cleavových myšlienok, ale nikdy vlastne neadresovali dôvody, prečo Cleave identifikoval rafinované sacharidy ako počiatočný problém.

Tiež nikdy poriadne nevysvetlili dôvody, prečo chronické ochorenia absentujú v kultúrach, ktorých tradičná strava obsahuje najmä tuk a bielkoviny a málo, alebo skoro žiadne rastliny, a tým pádom málo alebo žiadnu vlákninu (Masajovia, Samburu, pôvodní Američania, Inuiti).

Tiež nevysvetlili, prečo chronické ochorenia u týchto populácií začali až po prechode na západnú stravu, aj keď nekonzumovali veľa vlákniny pred ich stravovacími zmenami. Trowell naznačil, podobne ako Keys, že tieto populácie sú irelevantné k zvyšku sveta a tieto národy sa tisíce rokov adaptovali k ich strave.

Toto tvrdenie však bolo opakovane vyvrátené mnohými bádateľmi, ktorí strávili dlhé roky v spoločnosti týchto kmeňov. Medzi najznámejších patril Vilhjalmur Stefansson, ktorý strávil dlhé roky medzi Inuitmi.

To však nič nezmenilo na tom, že potom, ako v decembri roku 1974 publikoval Reader´s Digest článok o Burkittovi a jeho hypotéze, sa do jedného roka zvýšil predaj vlákninových výrobkov viac než dvojnásobne. Výrobcovia raňajkových cereálií, vedení spoločnosťami Kellogg a General Foods, začali vtedy okamžite tlačiť otruby a vlákninu do svojich produktov ako neoddeliteľné a srdcu prospešné aspekty ich výrobkov.