Železná lejdi na Majstrovstvách sveta Ironman: Sen, ktorý sa nesníval, ale splnil

Angelika Kutišová | 6. október 2023

foto: archív V. Pírová

Valéria Pírová, Valika, vyštudovala Medzinárodné vzťahy, politológiu a diplomaciu na UK. Pracuje ako realitný maklér, kondičný tréner a vo voľnom čase „chodí“ na Majstrovstvá sveta.

Valika, momentálne sa venuješ triatlonu. Bol triatlon tvoj primárny šport?

Nie, o triatlone som vždy len snívala, ale vedela som, že je to náročný šport s tromi disciplínami a mne chýbali dve z toho. Prepáč, musím sa smiať..., však vlastne ja som bola len hobby bežec, neplavec a cyklistike som venovala tak akurát po prvý bufet na hrádzi.

Dlho som sa venovala crossfitu, neskôr thajskému boxu. No všetko len rekreačne. Napriek tomu som vždy išla naplno a skoro každý deň. Zistila som, že mám dosť slušnú kondičku, a tak som začala behávať. Nebolo to také zlé. Absolvovala som aj veľa „TVRĎÁKov“ a aj „SPARTANa“. Dnes už na to nemám čas, pretože sa venujem už len triatlonu.

Podarili sa ti aj nejaké ocenia?

Chváliť sa veľmi nemôžem, lebo viem, že je omnoho viac rýchlejších žien odo mňa, ale vždy, keď som získala nejaké umiestenie, boli zjavne na iných pretekoch. V rámci TVRĎÁKa som bola celkovo 2. žena na krátkej trati, na SPARTAN Beast som sa umiestnila tiež 2. v Age group a darilo sa mi aj na trasách v 5 - 10 km behoch.

Keď hovoríš o behu, že „to nebolo také zlé“ ? Koľko si vlastne behávala a koľko behávaš dnes?

Začala som behať 5 km a následne 10 km a to tempo bolo niekde okolo 5:30 min/km, s tým, že som predtým nikdy nebehávala. Zdalo sa mi to na nebežca celkom dobré tempo. Časom so zistila, že ma bavia dlhšie trasy, od 10 km vyššie. Spojila som sa s kamarátkou Harmoškou a chodili sme na rôzne „súťaže“. Išlo to, a hlavne som sa vždy dobre vyventilovala. Časom sme si vytvorili bežeckú skupinku 12 z Ivanky, s ktorou už siedmy rok behávam OTKD. Behávame traily, ktoré milujem, ale pri triatlone mi na ne neostáva veľa času. Dnes mi najviac sedia polmaratóny. Behávala som okolo 180 – 200 km mesačne, dnes už je to omnoho menej, keďže musím trénovať plávanie, cyklistiku a aj v posilňovni.

Prečo ťa vôbec lákal triatlon, keď ti chýbali dve disciplíny z troch?

Sen o triatlone bol, takže chýbalo už „len“ naučiť sa plávať, kúpiť si bicykel a začať točiť kilometre. Celé sa to zrodilo na dovolenke v Chorvátsku. Starší syn mal okolo 7 - 8 rokov a išiel na padleboarde v malej zátoke. Ešte neboli natiahnuté bojky a jeho začalo odnášať. Mladšieho syna držal muž na rukách, nezostávalo mi nič iné, ako utekať po skalách na koniec, skočiť do vody a nejako sa doplaviť k boardu. Nie som si istá, či by sa to dalo pomenovať plávanie, ale určite, ak by tam niekto bol, možno by si myslel, že nie môj syn, ale ja potrebujem pomoc. Vtedy som si povedala, že sa musím naučiť plávať. Muž zavolal kamošovi Marošovi Horínkovi a v januári 2019 som prišla na bazén. Cítila som sa trošku trápne, keďže som bola „neplavec“. Začiatky boli veľmi ťažké, ale už po pár mesiacoch som videla pokroky a vedela som, že som zase bližšie a bližšie k triatlonu.

Kedy si absolvovala svoje prvé triatlonové preteky?

Bolo to v máji toho istého roku, ešte v 2019, keď som začala plávať. Boli to preteky na domácom poli, najkratší a zároveň najrýchlejší triatlon. To znamená 175 m plávanie, 5 km bicykel a 1,5 km beh. V AGE Group som získala 3. miesto aj napriek tomu, že som to odplávala prsiami.

A ako to ďalej pokračovalo?

Skúsila som polovičného Ironmana – IM 70.3, pláva sa 1,9 km, bicykel 90 km a beh 21 km. Nie je to ľahké, ale asi som sa pri tejto dĺžke našla. Moja slabina je plávanie. Napriek tomu som vďačná, že viem plávať a táto dĺžka mi nerobí problém. Bicykla sa nebojím, dokonca som zistila, že milujem kopce, je to niečo prekrásne. Vždy som si myslela, že beh je moja silná stránka, a práve ten mi robí najväčší „stres“, lebo to nejde tak, ako by malo.

Nedávno si bola na Majstrovstvách sveta v polovičnom Ironmanovi. Ako si sa tam dostala?

Áno, tento rok som bola na MS IM 70.3 v Utahu, v USA.

Minulý rok som skúsila prvýkrát polovičného Ironmana - IM 70.3 v Cascai v Portugalsku. Išla som si to užiť a vyskúšať. Tréner mi hovoril, uvidíš, jeden a dosť. No a opak je pravda. Ani neviem ako, ale podarilo sa mi vyhrať 3. miesto vo vekovej skupine. Toto som ale vôbec nečakala, keďže cyklistická trať bola kopcová s prevýšením viac ako 900 m.

Môj muž tam pri mne nabehal asi polmaratón, aby mi dával inštrukcie od trénera. Neskutočne mi fandil. Vďaka tretiemu miestu som sa kvalifikovala na MS, kde som sa ocitla medzi najväčšími profesionálmi sveta. O takom niečom som vôbec nesnívala.

Aké boli samotné majstrovstvá a tvoja príprava?

Do Utahu som chcela ísť pripravená. Na 1,5 mesiaca som ochorela a nevedela som sa vyliečiť. Tento výpadok som na pretekoch veľmi cítila.

Trať bola náročná. Ráno o 5 h nás previezli autobusmi k Reservoir, kde sme plávali. Boli iba 3 stupne a väčšina z nás sa triasla ako osika. Môj štart bol 7:55, voda mala okolo 17 stupňov. Plávalo sa fajn, ale keď som vyšla von, nevedela som sa prezliecť, lebo som bola zmrznutá na kosť. Depo, ktoré má byť rýchle, mi trvalo neskutočne dlho. Následne prišiel bicykel. 1 100 m prevýšenie, kde som sa pomaličky rozmrazovala, no a na behu bolo síce už teplejšie, ale nohy neposlúchali a beh mi nešiel. Napriek tomu to bol krásny životný zážitok, krásne prostredie, všade neskutočná atmosféra a hlavne moja rodinka – muž, deti, mamina, ktorí mi fandili a kričali z každého kúta trate.

Rátaš sa za profesionálneho športovca?

Považujem sa za hobby športovca. Na MS boli profesionálni športovci a aj hobbíci ako ja.

Triatlon je náročný šport aj na čas. Čo na to hovorí rodina a kedy stíhaš trénovať?

Áno, je to časovo náročné a neraz tréning kvôli času vypustím. Snažím sa chodiť plávať 3x do týždňa, 2x ráno, keď odveziem chlapcov do školy a raz poobede, keď má aj mladší syn plávanie. Behávam väčšinou počas tréningov detí, namiesto čakania v aute alebo na lavičke. Cez víkend chodievam na dlhší trailový beh, ale to už pred siedmou štartujem, aby som prišla čo najskôr domov. Časovo najnáročnejší je bicykel. Ten riešim rôzne. Cez víkend alebo zase počas tréningu staršieho syna, prípadne doma na trenažéri po večeroch.

Rodina si už zvykla, že som asi trošku „prepnutá“ a akceptuje mi to. Muž pláva a bicykluje, takže niekedy trénujeme spolu alebo na striedačku, aby deti neboli samy. Mladší syn začal tiež s triatlonom, lebo miluje atletiku. Starší robí 9 rokov karate. Oboch vedieme k plávaniu. Prihlásili sme ich, aby neskončili v dospelosti ako ja. No a víkendy chodíme spolu na turistiku, bicyklovať, lyžovať sa.

A ako si na tom s varením, s domácnosťou?

Túto otázku mi dávajú väčšinou cudzí ľudia, lebo kamoši a známi ma poznajú. Keďže cez týždeň sme obaja v práci, poobede tréningy moje a detí, a večer ešte chodím do gymu robiť trénerku, varíme skôr cez víkend. Myslím si, že stíham všetko – deti, školu, krúžky aj domácnosť, ale samozrejme, musím priznať, že môj muž sa tiež podieľa na varení a pečení, dokonca aj zavárame, takže nie som iba mama športovec. Kuchyňu mám rada.

Aké sú tvoje výzvy na rok 2023?

Plány sú, samozrejme, veľké. Myslím si, že som si dala dosť pekné výzvy, na ktoré je hlava pripravená. Stačí už iba trénovať, ak bude dostatok času. Chcela by som vyskúšať celého Ironmana, zabehnúť Ultra 100-vku, ktorú odkladám už tretí rok a jeden ťažší polovičný triatlon. Verím, že budúci rok bude silným rokom a všetko zvládnem.

Čo by si odkázala našim čitateľom?

Nevzdávajte sa svojich snov a výziev. Na nič nie je nikdy neskoro. Netreba sa báť. Stačí sa len rozhodnúť a ísť do toho. Vlastným vzorom motivujte svoju rodinu, deti a okolie. V dnešnom modernom svete je šport – pohyb veľmi dôležitý, či už pre telo alebo myseľ.

Ja sa držím hesla: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní!“. Nesnívam, ale žijem svoje sny.