Patrik Kubiček: Stojku možno vnímať ako zrkadlo svojich fyzických možností

Angelika Kutišová | 31. máj 2021
Patrik Kubiček: Stojku možno vnímať ako zrkadlo svojich fyzických možností

Hitom tejto sezóny sú bezpochyby stojky. Alebo handbalance - handbalancing, ako ich hovorovo voláme. Dobrovoľne priznávam, že aj ja som prepadla davovej psychóze a túžbe naučiť sa stojku na rukách. Bolo to tesne pre „kovidom“, stihla som absolvovať iba 3 tréningy. Nejaký čas som ešte skúšala aj sama doma, ale bez profesionálneho vedenia mi upadala morálka, klesalo sebavedomie, že to niekedy dokážem a narastal strach, že sa zraním. Aj preto som veľmi zvedavá, čo nám – poškuľujúcim začiatočníkom, trochu aj neveriacim Tomášom poradí tréner špecializujúci sa na stojky na rukách. Naozaj to dokáže ktokoľvek?

Patrik Kubiček je spoluzakladateľom Movement Tribe (www.tribe.sk), čo v slovenčine znamená Pohybový kmeň alebo klan. Hlavnou myšlienkou a poslaním Movement Tribe je spájať ľudí, ktorí milujú pohyb. Vedie aj svoj blog „stojimenarukach.sk“, ktorého hlavnou úlohou je učiť stojku na rukách  pomocou rôznych lekcií (nájdete ho na IG ako patrik_on_hands). Verí, že stojka na rukách môže byť naozaj pre každého, ak sa pri učení zvolí správny proces.


Patrik sa venoval vyše 10 rokov profesionálnemu plávaniu. Študoval na STU a nekonečne ho fascinuje ľudské telo a pohyb.

Cítiš nárast záujmu o stojky alebo je to náhoda, že v mojom okolí ju všetci skúšajú? Ako si sa k stojke vlastne dostal ty?

Takmer každý v mojom okolí na nejakej výkonnostnej úrovni stojku na rukách praktizuje. Možno bola stojka pred časom vnímaná len ako súčasť gymnastických alebo cirkusových vystúpení, teraz ju viacerí začali chápať ako zrkadlo svojich fyzických schopností v tréningu s vlastnou váhou. Stojka na rukách je cool. Taktiež je to závislosť. Stále ťa núti byť o trošku lepší ako si bol včera, makať na sebe.


Ku stojke som sa dostal cez parkour a freerun. Predstavu o mojej sile a ovládaní tela mi kamaráti v telocvični rozbili takmer okamžite. Stojka na rukách ma uchvátila a keďže som ju vôbec neovládal, bol som poriadne motivovaný naučiť sa ju. A tento proces stále neskončil, stále sa niečo nové učím. Stojka pre mňa predstavuje ďalší krok za mojou pohybovou slobodou.

Dokáže sa stojku na rukách naučiť aj úplný začiatočník, ktorý doteraz necvičil nič silové a balansové? Mám tu na mysli hlavne ženy, pretože chlapi disponujú akousi prirodzenou silou.

Určite áno. Avšak človek s vybudovanými pohybovými základmi bude mať pravdepodobne náskok. Myslím tým základnú silu, mobilitu a vnímanie tela. Ak máš 100 % vnímanie tela a mysle a nemáš silové a mobilné reštrikcie,  techniku rovnej stojky na rukách ti vysvetlím za pár minút. Takých ľudí je však v dnešnej dobe veľmi málo.


Je pravda, že muži disponujú väčším percentom svalovej hmoty, ale slabosť nie je choroba. Väčšina žien v mojom okolí začínali od nuly a dnes sú silnejšie ako mnohí chlapi. S ľahkosťou spravia na hrazde 5 zhybov, kľuky na zemi či bradlách alebo skin the cat na kruhoch. Pri stojke, aj vďaka ich prirodzene lepšej flexibilite, im to ide tiež fantasticky. A nevyzerajú ako kulturistiky. Všetko je to o komunite, v akej sa človek nachádza. Nie nadarmo sa hovorí, že človek je priemerom 5 ľudí, s ktorými sa najčastejšie stretáva. Na tréningoch mám dokonca viac žien ako mužov a všetky sú veľmi šikovné.

Čo je absolútnym základom pre zvládnutie stojky?

Jednoznačne trpezlivosť. Podržať prvých 10 – 15 sekúnd v stojke sa väčšinou nenaučíš za jeden tréning a ani za mesiac. Vyžaduje si to množstvo tréningových hodín a hlavne  veľa zlyhaní. Maj na pamäti, že každým zlým opakovaním sa posúvaš bližšie k správnemu prevedeniu. Ak človek nevie v živote prekonať neúspech, tak pri stojke to pravdepodobne ďaleko nedotiahne.

Poviem úprimne, že keď som hľadala video návody, ako na stojku doma, brutálne ma odradilo, že sa už predpokladalo, že zvládnem aj vranu, z vrany do stojky na hlavu alebo stáť na rukách tesne pri stene bruchom. Čo si o tom myslíš?

Vrana ani stojka na hlave určite nie sú podmienkou. Pri nízkych balančných pozíciách ide skôr o testovanie tvojho vnímania, sily a koordinácie. A taktiež si pri nich zažiješ pocit obrátenej polohy, respektíve aký je to pocit byť dolu hlavou. Tieto pozície sú zručnosti, na ktorých môžeš pracovať paralelne so stojkou.

Vykráčať do stojky hrudníkom o stenu je veľmi dôležitý krok v procese učenia. Tiež hovorí o tvojej základnej sile, ako vrana a stojka na hlave. Ak nezvládneš stojku hrudníkom o stenu, nemôžeš sa posunúť na rebalančné cvičenia ani na výkopy. Vtedy je dôležité sa prvé mesiace venovať príprave a zlepšiť silu, vytrvalosť a flexibilitu. Cieľom je podržať v stojke na rukách hrudníkom ku stene 60 sekúnd viac krát po sebe. S väčšou kapacitou budeš mať rýchlejší progres a je menšia šanca, že sa zraníš alebo to vzdáš.

Prečo by mali čitatelia so stojkou vôbec začať?

Stojka na rukách ti dáva jedinečný obraz o porozumení a kontrole vlastného tela a mysle. Trénovaním stojky rozvíjaš silu, ohybnosť a dokonca kompenzuješ sedavú prácu. Je to komplexný pohyb, zapájaš pri ňom takmer všetky svaly v tele. Učí ťa trpezlivosti a oddanosti, čo sa v živote hodí. Pre mnohých je stojka vstupnou bránou do hlbšieho sveta pohybu. Presne ti ukáže, kde sú tvoje slabé články a na čom máš pracovať. Viac sa dozvieš aj o svojej flexibilite a rozsahu vo svojich kĺboch, ktoré často veľmi zanedbávame. Upokojí ti myseľ a jej praktizovanie ti zlepší sústredenie.

Kde treba začať a koľko treba trénovať, kým môžeme skúšať stojku na rukách bez opory?

Každý začína z inej štartovacej pozície. Nových ľudí si testujem štýlom „ukáž čo vieš“ a od toho sa pri tréningoch odrazím. Nemám rovnakú šablónu na všetkých, no všeobecne platí, že najviac zabrať dostávajú ramená a zápästia. Na takú intenzívnu záťaž a rozsahy nie sú zvyknuté. Väčšinou sa im pri tréningoch musíme venovať najviac a pripraviť ich pomocou rozcvičky, mobilizácie a špecifickými cvičeniami.  
Prvú stojku na rukách v priestore si možno vyskúšaš už na prvom tréningu. Záleží len na tvojej zdatnosti. V tomto mi je vzorom môj učiteľ gitary. Nebudem ťa týrať pol roka nudnými stupnicami pred tým, než ťa nechám zahrať jednoduchú pesničku s 3 akordami.

Teoretické okienko:

Akými spôsobmi sa dostaneme do stojky a čo je najľahšie/najťažšie?

Základom pre začiatočníkov je naučiť sa výkop do stojky. Najjednoduchší je výkop do nožníc, ďalej existujú výkopy cez rôzne tvary ako napríklad cez straddle, tuck alebo pike. Výkop je samostatná zručnosť. Dobre zvládnutý výkop si vyžaduje veľa tréningovej práce.
Medzi zložitejšie spôsoby patria výtlaky cez vystreté ruky v rôznych tvaroch ako napríklad straddle alebo pike. Všetky výtlaky si vyžadujú extrémnu silu v lopatkách a aktívnu mobilitu v predklone a placke. Jeden z najťažších a jednoznačne najkomplexnejších spôsobov je stalder press. Gymnastický coach Chris Sommer v knihe Tools of Titans píše, že ak človek (nie gymnasta) dokáže urobiť stalder press, môže byť na seba právom hrdý, pretože je to úžasná ukážka sily, flexibility a oddanosti. O level vyššie je ešte L-sit press do stojky, čo je v podstate stalder press so spojenými nohami.

Koľkokrát týždenne by sme mali trénovať a po akom čase uvidíme progres?

Frekvencia tréningov záleží od výkonnosti a iných pohybových aktivít. Začiatočníkom odporúčam trénovať 2 – 4x do týždňa, pokročilým minimálne 4x. Veľmi záleží, akému pohybu alebo športu sa popri stojkách ešte venuješ. Ja sa okrem handbalancingu venujem aj iným pohybom vrátane kalisteniky, a preto si nastavujem tréningy s prihliadnutím na momentálnu unavenosť.
Progres je veľmi individuálny a záleží od viacerých faktorov. Niekto ho urobí veľmi rýchlo, za mesiac alebo dva, niekto až za pol roka až rok. Avšak platí, že progres je priamo úmerný času a energii, ktorú do toho vložíš. Keď naozaj chceš a makáš, tak uvidíš reálne výsledky vo veľmi krátkom čase (1-2 mesiace). Ak sa však popri tom venuješ iným aktivitám, progres pravdepodobne uvidíš až za dlhší čas. Aj pri stojkách môžeme hovoriť o talente. Niektorí tie veci proste chápu rýchlejšie. Bez systematického tréningu to však ani talentovaní nikam nedotiahnu.

Aké tréningy ešte ponúkaš klientom?

Mojim cieľom je navrátiť ľuďom lásku k svojmu telu a k pohybu. Chcem, aby moji študenti vnímali tréningy viac ako len cestu k veľkým svalom a sile.  So svojimi študentmi riešim komplexný pohybový rozvoj. Či už je to práca s chrbticou, sila, mobilita alebo spestrenie tréningu formou rôznych pohybových hier. Snažím sa o to, aby nadobudli také pohybové schopnosti, že zdravé telo budú vnímať ako nástroj pre vlastnú sebarealizáciu. Nemyslím si, že pohyb znamená hodinový tréning 3-krát do týždňa a končí za dverami telocvične. Pre mňa to znamená spôsob, ako sa vnímam a hýbem po celý deň. Má to najväčší vplyv na to, ako sa cítime a vyzeráme.

Čo najradšej trénujú u teba chlapi a čo ženy?

Vôbec sa to u nás v Tribe nerozlišuje. Nerobíme klasický fitness. Ženy u nás necvičia zadok a muži naopak nepumpujú bicepsy. Dovolím si tvrdiť, že 90 % ľudí u nás necvičí kvôli estetike. Tá je ako bonus. Hlavná myšlienka TRIBE je inšpirovaná Idom Portalom, s ktorým sme sa viackrát stretli na jeho workshopoch. Nevenujeme sa konkrétnej disciplíne, nie sme špecialisti, snažíme sa byť pohybovo všestranní. Robíme silový tréning, mobilitu, handbalancing, bojové umenia, ľahkú akrobaciu alebo tanec. Chceme sa slobodne hýbať v priestore a nebyť otrokom len jednej disciplíny. Naši študenti akceptujú určitý stupeň disciplíny, lebo bez toho to nejde. Nechýba im nadšenie k zlepšovaniu vedomého prístupu k svojmu telu a jeho fungovaniu. Snažíme sa, aby Tribe bol miestom pre ľudí s úprimným záujmom o svoje telo, svoje limity a ochotou naučiť sa trpezlivosti a pokore.

Máš aj klientov v strednom veku (nad 40 rokov)? Ako sa im darí?

Progres po 40tke veľmi záleží od človeka, s ktorým pracujem. Mám študentov, ktorí spravili neuveriteľný progres aj po 40tke. Je pravda, že s vekom je ten papier viac popísaný. Všetko čo sme robili, ale aj zanedbali, je zapísané v našom tele a DNA. Čím dlhšie sa o svoje telo človek nezaujíma, tým dlhšie mu bude trvať vrátiť to do normálu. Ale tvrdí sa, že za každých 7 rokov sa telo mení, takže šanca ten papier trošku prepísať je v každom veku