Existuje láska na celý život?

Existuje láska na celý život?

15.4.2017 v kategórii Wellness, autor Diana Mašlejová foto: iStock.com

Otázkou, či existuje láska na celý život sa zaoberá psychológia, umelci, sociológovia a kladieme si ju vlastne my všetci.

V prvej fáze vzťahu, v tom nádhernom opojení zamilovanosťou, sme presvedčení o výnimočnosti a jedinečnosti nášho partnera, predstavujeme si idylický život bez pochybností a problémov, myslíme, že zamilovaní budeme navždy. O rôčik, dva, tri, prichádzajú prvé konflikty, prvé otázky:

„Naozaj je to ten pravý?“ – uvedomíme si skrátka, že dokonalosť neexistuje. A niekde v tomto bode začíname vnímať zodpovednosť za náš vzťah. Je totiž len a len na nás, či našu lásku budeme zveľaďovať, rozvíjať a bojovať sa za ňu, alebo si povieme „dovidenia“, pobalíme kufre a pohneme sa o dom ďalej.

Čítajte tiež:
Klamstvá zo spálne: ako klamú muži a ako ženy?

So psychologičkou Katarínou Hatrákovou z predmanželskej a manželskej poradne sme sa pokúsili rozlúsknuť tajomstvo a mystérium okolo lásky na celý život.  

Láska nadovšetko

Možno sme tak trochu obeťami vlastných ideálov. Už v detstve nám hlboko do podvedomia vstúpila čarovná formulka „A žili spolu šťastne až naveky...“. V rozprávkach sa väčšinou objavovala po strastiplných problémoch, bojoch s drakmi, či znepriatelenými kráľovstvami a znamenala vydýchnutie a istotu, že tí dvaja sú pre seba stvorení a tak to predsa má aj byť.

Ale skutočný život nám dennodenne ukazuje svoju odvrátenú tvár. Zatiaľ čo naše babičky a prababičky skutočne prežívali v dlhodobých vzťahoch (niekedy ako šťastné princezné, inokedy ako obete spoločenského tlaku, či pokorné domáce slúžky), dnes rozvodovosť stúpa každým rokom.

Doba sa zmenila, sme finančne slobodnejší, konvencie sú prežitkom a naše nároky na partnera stúpajú. A predsa kdesi vo svojom vnútri túžime po rodine, pevnom zväzku, ktorý ustojí aj búrky, problémy, a bude nám oporou po celý život.

Na akých princípoch by mal takýto funkčný a láskyplný vzťah stáť?

Psychologička Katarína Hatráková hovorí, že „zdravý partnerský vzťah je najmä o dôvere, úcte a samozrejme láske. Pod láskou sa skrýva empatia, prijatie, načúvanie a vášeň, či iskra.

Tú zažívame najmä v začiatkoch vzťahu a je veľkým umením dokázať ju preniesť aj do dlhodobého partnerstva. Láska znamená i presvedčenie, že naša druhá polovička je úžasná a jedinečná. Tento pohľad taktiež poznáme z počiatočnej zamilovanosti, no nemal by chýbať ani v ďalších obdobiach.

Všetky zložky, na začiatku také jasné, by sme mali počas života s partnerom dokázať pretaviť do čohosi iného, do spoločných záľub, zážitkov, skrátka do akejsi esencie, ktorá robí z nášho partnerstva výnimočnú vec.“ Spoliehať sa však na to, že prvotná zamilovanosť a vášeň nám vydrží po celý partnerský život, je nanajvýš naivné.

Motýliky v bruchu, ktoré sme pociťovali pri prvom objatí a nežných bozkoch, časom vyprchajú, no neznamená to, že vzťah je stratený. Aj manželstvo, či partnerstvo prechádza obdobiami. Každé z nich má svoje čaro a charakter. Neistota a spomenuté motýliky prechádzajú časom do vybudovanej dôvery a rešpektu. Tie spolu s empatiou tvoria základné piliere funkčného vzťahu.

Otázkou však je, či umenie načúvať, pochopiť a rešpektovať je našou súčasťou už v detstve, alebo sa ho môžeme naučiť. Psychologička vysvetľuje, že „v určitej miere ho dostávame do vienka, no nie v zmysle, že sa s nímuž narodíme, ale jeho zárodky do nás vkladajú rodičia, výchova. Posledné generácie, žiaľ, zažívajú najmä tú fyziologickú funkciu rodičovstva. Naučia sa cikať do nočníka, jesť príborom, chodiť, no psychologická rovina výchovy často pokrivkáva.

V detstve by sme si mali osvojiť aj hodnoty, čo sa patrí a nepatrí, čo mám mať rád, čo mám odmietnuť. Dnes žijeme v dobe, ktorá je rýchla a dynamická a rodiny nemajú toľko času odovzdať deťom aj tieto princípy, také dôležité pre ich budúce fungovanie vo vzťahoch.

Čo myslíte? Čítajte:
Sú muži pomstychtivější ako ženy?

Často sa to zvaľuje na akúsi inštitucionalizovanosť, keď deti mnoho času trávia mimo domova. No práve doma máme v detstve možnosť odpozorovať modely správania našich rodičov. Ak vidíme svoju mamu starať sa o svoju chorú mamu, vnímame, čo je to úcta vo svojej pravej podstate.

O tieto zážitky sme boli mnohí ukrátení, no práve prostredníctvom nich sa učíme empatii, pochopeniu, dôvere, rešpekte, či úcte. V dospelosti, v našich partnerských vzťahoch potom máme v podvedomí, čo by sa malo, ako by sa to malo, ale príklad zo života nám v spomienkach chýba.“

Ale aj v takom prípade ešte nie je všetko stratené. Zdravé piliere vzťahu je možné sa krok po kroku učiť budovať. Byť oporou, pochopiť, vnímať spoločné šťastie aj cez povahové rozdiely sú princípy, ktoré sa nevybudujú zo dňa na deň, obojstrannou snahou a ochotou ich však môžeme postupne zveľaďovať a zahŕňať do nášho prirodzeného partnerského života.

Prečítajte si tiež::
Neviete odpustiť? Skúste to a bude sa vám lepšie dýchať.

Komentáre