Čerstvo v pamäti - MALOKARPATSKÁ vertikála

Angelika Kutišová | 28. Jan 2020
malokarpatská vertikála, beh, ultrabeh, karpaty, príroda, run, fistylrunning team, fitastyl.sk, bežci, žena, ako sa pripraviť na beh, tenisky

Stane sa, že si neuvedomujeme O význam slov. Tak sa stalo, že som sa prihlásila na beh s názvom Malokarpatská vertikála, pričom som si neuvedomila význam slova vertikála. Ale ako to už býva, život nás naučí...

Aby som to upresnila, úplne presne som si predstavovala, čo by mohlo znamenať vertikála v Karpatoch smerom hore, no akosi som zanedbala tú myšlienku na „smerom dole“. A pritom veľmi dobre viem, aké mám problémy so zbehmi.

Možno moje podvedomie chcelo nejaký šok, nejaký impulz už aj mimo komfortnej zóny a zámerne ma smerovalo k odignorovaniu faktu, že proste neviem zbiehať strmé kopce. Ako áno, ako nie, ocitla som sa na štartovke a aj na štarte. S úsmevom.

8:30 – štart

Potrebujem nové tenisky. To som zistila deň pred štartom, keď som si všimla odlupujúcu sa podrážku na dvoch trailových teniskách. Tie tretie, čo mám, sú minimalistické, takže nič pre mňa na taký dlhý pobyt v nich. V ruksaku mám nepremokavú bundu, „lepeňák“ s kyslou uhorkou, pár gélov, vreckovky, vodu, v rukách paličky a ideme. Lýdia, Robo, Rado a ja bežecky, a Danka, náš support autom. Bežali sme kúsok hore dedinou smerom k Mesačnej lúke a už na prvých 4 km bolo prevýšenie takmer 500 m. Robo s Radom prešli do svojho chlapského tempa, my s Lýdiou sme ešte preberali všetky dôležité témy, čo sme nestihli pri raňajšej káve. 500 m na 1 km je pre niekoho nič, ale pre dievča z roviny, kde aj pri odbehnutých 30 km mám prevýšenie iba 1 meter, je to celkom slušný začiatok. Keď sme zrazu prešli do behu a Lýdia mi povedala, že teraz bežíme až do 11. km, myslela som si, že to myslí iba tak akosi „metaforicky“....

Mala som totiž pocit, že sme ešte ledva vyštartovali a zrazu sme boli už na desiatom kilometri. Chybička, dokonca chybičky „se ale vloudili“, na prvom zbehu v tempe 4:40 min/km s rozviazanými šnúrkami (áno, amatérske, ach, veď o prepálení aj viazaní šnúrok pritom toho viem niečo...) a veľmi rýchlo dali o sebe vedieť hneď po ďalšom kopci. Trasa viedla cez Žliabky na Veľký Petrklín, známy to strmý kopec z oboch strán, pre predstavu asi 300 m prevýšenie na 1 kilometer. Zbeh z Petrklínu bol ako po čerstvo pooranom vertikálnom poli, Lýdia „spod Znieva“ už bola vo svojom živle a u mňa, dievčaťa z roviny, sa spomínaná chybička prejavila formou svalovky. Tam. Na tom zbehu. Hneď. Bola to sila. Po riadnej makačke v posilke je človek ubolený, ale svalovka nastúpi väčšinou na druhý alebo až na tretí deň. Ale že po hodine? Druhá chyba – rozviazané a následne slabo zaviazané šnúrky sa prejavili v plnej sile až na ceste z Vysokej. Druhá občerstvovačka bola Vývrat. Doplnila som vodu, ionťák, banán so soľou a hybaj na Vysokú.

...keď ti chutí banán so soľou, TO MUSÍ BYŤ ULTRABEH!

Príjemné slnečné počasie som si sprestrila s našťastie nie dlhým minutím správnej dráhy, no postupne, zato veľmi výrazne sa začali meniť vonkajšie podmienky. Vysoká je druhý najvyšší štít Malých Karpát a cesta na jej vrchol vedie po skalách, ktoré boli kvôli mrholeniu veľmi šmykľavé. Po ceste na vrchol som stretla prvého bežca, ktorý už trielil do cieľa. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, kde bola obrátka, ktorú on už absolvoval, koľko mám ešte pred sebou a koľko mi to bude trvať. Len som si išla svoje, užívala som si trasu a miesta, na ktorých som ešte nebola. A aj samotu. Nič mi nechýbalo. Ja som nesúťažila. Mala som výlet.

Na vrchole Vysokej bola čipová kontrola a smerom dole sa trasa zmenila na šmykľavku, ktorú jeseň a počasie zostrojili z blata a z lístia. Nemám paličky. Požičala som si. Aj to bola trochu lotéria, pretože nie som zvyknutá behať s paličkami a aj manévrovanie s nimi tak vyzeralo. Napriek tomu mi veľmi pomohli. Aj cestou hore, ale hlavne miestami po ceste dole. Na tomto úseku som sa miestami šmýkala aj meter. Kebyže nemám paličky, ustála by som to oveľa horšie. Mnohí na týchto úsekoch popadali, nemuseli to ani hovoriť. Nemo o tom svedčili zablatené zadky. Aj to patrí k ultratrailu. Na cestnom behu sa s niečím takým človek nestretne. Ja som spadla iba raz, aj to skoro na nos, lebo som zakopla o skalu.

Tým som naštartovala bolestný proces v palcoch na nohách načatý ešte na prvom zbehu. Obrátka bola pri Zochovej chate, cestou naspäť na Vysokú sme prechádzali ešte ďalší významný vrch Malých Karpát, Čermák. Na Vysokej som tentoraz vytiahla bundu, pretože vietor bol doslova viditeľný. Kúsok pred vrcholom som zastala pod stromom a sledovala som počasie, do ktorého som sa chystala vstúpiť. Bolo to fascinujúce. Cesta z Vysokej sa postupne zmenila na prašnú, a aj keď bola nepríjemne naklonená, za iných okolností by bola behateľná. Ja som len kráčala. Vytiahla som „lepeňák“ s kyslými uhorkami a dojedla som ho kúsok pred občerstvovačkou, kde mi hodinky ukázali presne 40 km.

Končím (prvýkrát)

Tak som si povedala: parádna sobota. Dopriala som si krásny dlhý beh na miestach, kde som ešte nebola. Mala som dokonca aj parádny servis, aký na bežnom behu nemávam. Spokojná som. Príde Danka a ja pôjdem s ňou do cieľa a snáď mi dajú kapustnicu, aj keď som to celé neodbehla. Na kontrole boli známe tváre, Rado aj s maminou. Tá mi natrela chlieb s masťou a hovorím jej, nech mi povie, v akom stave zvyknú byť bežci, ktorí povedia, že končia. Z mojej otázky, keďže som sa veselo usmievala, bola zmätená. Videla som na nej, ako sa jej mihlo hlavou, „prečo sa ma pýta také hlúposti?“

Už kúsok pred príchodom na občerstvovačku som rozmýšľala nad touto témou. Že čo je tá posledná kvapka, keď si bežci povedia, že dosť? Odkiaľ vedia, že to nie je kríza, ktorú teba iba prečkať, ale že je to naozaj koniec? Kedy to už nejde ďalej? Ja som vedela, že mi vadí iba fyzická bolesť v stehnách a v palcoch, ale inak som bola veselá, plná energie, de facto mi nič nebolo. Moju otázku započuli aj ďalší ľudia a všetci mi svorne pritakávali, že „to už všetkých všetko bolí“...No dobre, ale ako veľmi? Viete, neviem si to predstaviť. Bolí ma to veľmi, alebo len tak akurát? Tak, ako to aj „má“ bolieť. Dilemu mi veľmi jednoducho vyriešila Danka, ktorá na tejto jedinej občerstvovačke nebola.

Tak to malo byť. Jeden z dobrovoľníkov mi pomohol previazať šnúrky, ťukala som si na čelo. Vskutku blondína. Keby som toto spravila ešte na Vysokej a v ideálnom prípade ešte doma, tak by som pravdepodobne nedopadla s palcami na nohách tak, ako som dopadla. Ale beriem to ako pozitívnu skúsenosť, v podstate sa nič hrozné nestalo. Nastriekala som si stehná chladivým sprejom a pripojila som sa k trojici chalanov, ktorí medzitým prišli na občerstvovačku. Čakali nás dva menšie kopce, vertikálny žľab, posledná občerstvovačka a na záver Vápenná. Hore kopcom mi bolo veselo. No dole mi do smiechu nebolo. Michal, s ktorým sme nakoniec finišovali, mal smerom dolu tiež dosť. Ale on bol rozhodnutý dať to celé. Ja som stále bola v spokojnej nálade s akýmkoľvek záverom a pri schádzaní predposledného kopca som už bola rozhodnutá, že teda toto mi naozaj stačí.

Končím (druhýkrát)

Michal je mladý chalan, ktorý na tomto behu zažil aj svoju prvú maratónsku vzdialenosť. Je to veľká radosť pre bežecké srdce. Nech je to v akomkoľvek tempe, na tomto teréne sme robili všetci, čo sme vedeli. Tí, čo to vedia lepšie, tí boli pred nami a tí, čo iba kecajú, tí tu neboli. Tento chalanisko vôbec nezaváhal. Bude z neho dobrý ultrák, má silnú hlavu. Na poslednej napájacej stanici už bola rozložená aj vatra a stmievalo sa. Bez čelovky, ktorú som mala u Danky, to už nepôjde. Vlastne, ja už naozaj nejdem ďalej. Píplo mi tu 52 km, nech hodí kameňom, kto si myslí, že toto nebola krásna sobota, ďakujem, idem už autíčkom. Nedalo sa mi cikať. Divná téma, však? Ale na dlhom behu (či túre) je veľmi dôležitá. V tom momente som bola na trase 10 hodín a bola som cikať iba raz. Medzi stanicami, to znamená cca každých 10 kilometrov, som vypila plus-mínus liter, no pre nedostatok skúseností som nevedela, ako mám tento fakt vyhodnotiť. Iba som dúfala, že to bude OK.

Žalúdok, nálada, energia – boli v zelenom políčku, no stehná boli „na kašu“. Boli tam dve kočky zo Zvolena, mimochodom, z bežeckého tímu, kde mám viacerých kamošov a jedna mi šplechla: „Veď tebe nič nie je, tebe sa len nechce!“ Až ma seklo. Nie preto, že by som sa urazila, kdeže! Skôr mi to prišlo komické, ako sa veľmi trafila. Otázky ohľadom stupňa bolesti som nemala zodpovedané, ale jedno, čo o sebe viem, že vždy behám iba vo svojej komfortnej zóne. Táto 10-hodinová štreka bolo niečo, s čím som síce rátala, ale už sa mi fakt nechcelo. Nemala som motiváciu dokončiť to, lebo to nebolo pre mňa dôležité. Dôležité pre mňa bolo, že som sem prišla, aj keď som vedela, že budem 12 hodín sama na trase, že uvidím nové miesta a že zažijem ozajstné stúpania a klesania. Nech to znie akokoľvek ako klišé, ale ja som bola víťazom už na štarte. Žiadne DNF alebo DSQ by sa ma nedotklo. A prečo som teda predsa len šla ďalej? Ani neviem. Bolo to spontánne rozhodnutie zrejme v tom momente, keď mi to tá kočka povedala. Veľmi ma pobavila. Naozaj. A vedela som, že aj do cieľa prídem s úsmevom, lebo, veď mne nič nie je.

Finiš

Cesta na Vápennú bola trojkilometrový „stupák“ s prevýšením 500 metrov. Asi v polovici kopca mi zapípali hodinky, vybitá batéria. No niéééé. To by bola škoda, keby som nemala celý tento beh na hodinkách. Ale všetko bolo tak, ako má byť. Natália mala powerbank, aj kábel s koncovkou, akú som potrebovala. Stúpanie bolo vcelku príjemné, išla som popredu, vedela som, že hore „som okej“, len dole budem preklínať. Na vrchole Vápennej nás čakala posledná živá a čipová kontrola, v ponuke bola aj voda, kola a borovička, no taxík, o ktorý som žiadala, nemali. Fakt. Ja vyjdem ešte raz hore, len prosím, dole už nechcem ísť. No inak sa nedalo. Kočky sa rozcupitali a my s Michalom sme sa pomaly presúvali smerom k dedine. Posledných 3,5 km bolo nekonečne dlhých. Pod kopcom ma čakala Danka, som veľmi dojatá z jej podpory: Veľmi ti ďakujem.

V cieli už takmer nikto nebol, ale myslím, že nám dvom s Michalom to vôbec nevadilo. Prišli sme v zdraví a prišli sme s úsmevom.

Myslím, že obaja sme boli spokojní. Zvládli sme to a ja som nakoniec prekonala svoju „lenivosť – komfortnú zónu“. Posunula som svoje hranice a poučila som sa. Viem, že som si mala viac všimnúť profil trate a takéto prevýšenia už chcú cielený tréning nôh, či už do kopca alebo z kopca. Nehovoriac o tých šnúrkach. Bola som trochu nezodpovedná. Nasledujúci deň po behu sme si s Lýdiou telefonovali a nasmiali sme sa. Považujem to za dobré znamenie. Povedala som si, že to bol super zážitok, ale technicky na tieto behy nie som zdatná. Čo ma ale desí viac je to, že som si nezodpovedala otázku, kedy bežec skončí? Kedy je to kríza a kedy je to dosť? Desí ma, že odpoveď pôjdem hľadať na nejaký ďalší ultra beh.

Doplnok

Podľa Stravy som prešla 61,5 km 2 805 m prevýšenia, no oficiálne trasa merala 57 km, prevýšenie sedí. V pohybe som bola 9h a 55 minút, celkovo som bola na trase 11 h 53 minút. Tak veľa spraví to prevýšenie! Pre porovnanie, aký je to obrovský rozdiel, bežala som trasu s porovnateľnou dĺžkou 53 km, no s prevýšením iba 1 700 m a tá mi trvala iba 6.5 h.