Vymeňte ruch veľkomesta za pokoj a harmóniu: takto to urobili Marcel a Marian. Inšpirujete sa?
Marcel Metes a Marian Burian sú dvaja priatelia, ktorí načas zanechali ruch veľkomesta a hektický spôsob života a rozhodli sa nájsť samých seba pri chôdzi.
Počas prvej spoločnej púte prešli pešo vyše 800 kilometrov – miesta, ktoré videli im ostali v nohách, zážitky v spomienkach a krásny pocit v srdci. Čo všetko prináša odhodlanie odísť na pešiu púť, ako sa na nej zmení hierarchia hodnôt, prečo je také ťažké vrátiť sa späť? To všetko a mnoho iného nám sympatickí slovenskí pútnici prezradili počas dlhého a veľmi podnetného rozhovoru exkluzívne pre čitateľov FIT štýlu.
Stravovanie podľa piatich elementov prinesie harmóniu tela a duše
Vaša prvá a skutočne dlhá púť bola Camino Frances v roku 2013, ktorá má dĺžku takmer 800 kilometrov. Ako si spomínate na túto cestu?
Marcel: Keď človek ide na dovolenku, navštevuje zväčša krásne vyspelé mestá s perfektnou infraštruktúrou a službami. Keď ale kráčate na púti, vidíte v rámci nej skutočné zmeny. Po palácoch a historických stavbách prichádzate do celkom chudobných dediniek, kráčate cez lesy a polia a je čarovné a magické pozorovať dané rozdiely a zmeny. Na začiatku sme chceli byť hlavne v mestách, neskôr sme sa už mestám takmer vyhýbali a niektoré sme celkom „prestrelili“ a vychutnávali sme si radšej vidiek. Mne to evokovalo celý môj život. Za posledné roky som nemal príliš veľa dovolenky a zrazu som si zbalil 11 kíl a išiel som pešo stovky kilometrov. Náš denný priemer bol približne 33 kilometrov, čo bolo asi osem až desať hodín denne.
Marian: Camino Frances, čiže francúzska cesta je ideálna práve na mesiac, ale, samozrejme, môžete si ju predĺžiť aj tým, že vyrazíte zo svojho mesta, prípadne iných oblastí. Európa je krásne poprepájaná pútnickými cestami a záleží len na vás a na tom, ako sa cítite a koľko času máte. Camino Frances, ktorú sme absolvovali my, začína v maličkom mestečku na hraniciach Španielska a Francúzska, ktoré má názov Saint Jean Pied de Port a je najtradičnejším východiskovým bodom.
Púť potom pokračuje cez Pyreneje, a zrazu ste už v Španielsku, v regióne Navarra. Následne pokračujete zaujímavým a krásnym vinárskym regiónom Rioja, kde sú mestá ako Logrono či Najera a prídete až do Burgosu, z ktorého pokračujete cez Mesetu, čo sú vlastne obilné polia Španielska, a teda rovinatá a pre pútnikov veľmi špecifická krajina. Potom vás čaká mesto Leon a pokračujete mierne hornatým terénom až do Santiaga de Compostela, ktoré sa nachádza v Galícii a charakteristické je preň celkom odlišné počasie. Stretnete sa tam s tradičným vidieckym spôsobom života, bujnou zeleňou, ale aj rannou hmlou a vyšším percentom dažďa. Niekedy to pútnikom naozaj okorení posledný týždeň cesty.
Niekoľko zaručených tipov ako si oddýchnuť a načerpať pozitívnu energiu
Aký bol ten najsilnejší dojem, ktorý vám z púte ostal?
Marcel: Uvedomenie si faktu, že na prežitie vám vlastne stačí jeden batoh, teplá voda na umytie, nocľah a kúsok jedla. Toto poznanie však nepríde po týždni. Na druhej púti sme si uvedomili, že až po štrnástich dňoch sa človek nastaví na inú vlnu, začína sa uvoľňovať a vnútorne precitne. Čo je najdôležitejšie, meniť sa zrazu začne jeho hierarchia potrieb a potom si váži celkom obyčajné a samozrejmé veci, ako napríklad, že má kde skloniť hlavu a dať čo do úst.
Toto v bežnom živote človek nerieši, a pritom je to veľmi oslobodzujúce. Ten vnútorný zvrat, ktorý som prežil, spôsobil, že som po rokoch v noci opäť začal intenzívne snívať. To sa mi už dlhé obdobie nedarilo. Môžem dokonca povedať, že sa mi pred očami prehral celý môj život. Od detstva, cez školu až po dospelosť. Ono to evokuje aj samotná púť. Raz idete z kopca, potom niekoľko kilometrov stúpate, následne idete po rovine. Presne ako v živote samotnom. Jeden deň vám prší, ďalší svieti krásne slnko.
Marian: Za 15 rokov v pracovnom procese som si jednoducho na seba naskladal akúsi neviditeľnú vrstvu rôznych obranných štítov. Obrán voči klamstvu, alibizmu, stresu a tlaku. Táto vrstva štítov neustále hrubne a hrubne a v pracovnom prostredí sa vám síce žije ľahšie, ale odchádzate tým od svojej vlastnej podstaty. Ako keď vložíte kameň to vody a on sa začne obaľovať. Keď prídete na púť, obranné vrstvy začnú postupne opadávať, pretože už nie sú nevyhnutné. Po mesiaci ste akoby nahí a vidíte seba takého, aký v skutočnosti ste. Samozrejme, tým ste aj omnoho zraniteľnejší, ale precítite život oveľa intenzívnejšie. To poznanie, že vám vlastne stačí minimum na to, aby ste boli skutočne šťastný a vedeli do hĺbky precítiť bytie – bez kompromisov, bez potreby vlastniť drahý byt a auto, je úžasný.
Aký je potom návrat domov?
Marian: Ťažký.
Marcel: Presne tak. Mesiac, dva po návrate prežíva človek život intenzívnejšie v pozitívnom, ale aj negatívnom smere. Moja manželka vtedy vraví – „Si ostrý ako kosa.“ Všetko zaznamenávajú oči. Pred púťou, keď si robievame fotografie, vidíme zahmlené oči plné balastu, ale po 700 kilometroch sa vám oči smejú a sú priezračné.
Ako vznikol nápad vydať sa po prvýkrát na púť?Išlo o dlho pripravovanú cestu, alebo spontánnu akciu?
Marcel: Inšpirovala ma jednak kniha Paula Coelha Pútnik z Compostely, v ktorej svojím typickým magickým štýlom opísal krásy púte. Zároveň to bol pre mňa istý životný míľnik, pretože som prežíval problematické obdobie v pracovnom i súkromnom svete. Napriek tomu, že sú pútnici, ktorí chodievajú na cesty sami, ja som chcel ísť s niekým. Na prvú púť sme išli s Marianom a bol to neuveriteľne silný a emotívny zážitok. Po duchovnej aj fyzickej stránke.
Marian: Na púť sa vybral jeden môj kolega a priateľ a o svojom zážitku mi zanietene rozprával. Potom, čo mi aj ďalší známi hovorili o skúsenosti z púte ako o cennom zážitku, začala aj vo mne zrieť túžba skúsiť to. Zďaleka to však ešte nebolo také to potrebné odhodlanie. Až v januári 2013 som vzhliadol film Cesta, ktorý ma definitívne presvedčil o tom, že nastal správny čas. Zhodou okolností som mal za sebou už 15 rokov mimoriadne intenzívneho i náročného pracovného procesu a cítil som, že potrebujem akýsi predeľ a priestor nájsť seba samého. Všetky spomenuté faktory sa stretli v jednom bode, ktorý sa stal štartom pre moju prvú púť. Okrem topánok som však nemal nič pripravené, a preto som sa v prvom rade začal venovať zháňaniu nevyhnutnej výbavy na cestu.
Čo konkrétne máte na mysli pod spojením „nevyhnutná výbava pre púť“?
Marian: V podstate ide o sumár najpotrebnejších vecí, ktoré si viete odniesť na svojom chrbte a zároveň s nimi mesiac fungovať. Všetky veci by v prvom rade mali byť ľahké, ide o takzvanú „lightweight culture“. Všeobecne ide o predmety nie v štandardnom, ale ľahkom vyhotovení. Veľmi dôležitým bodom je totiž rešpektovať odporúčanie nenosiť na svojom chrbte záťaž väčšiu ako jednu desatinu svojej hmotnosti. Inak by cesta mohla byť viac utrpením ako radosťou.
Z rôznych fór som starostlivo vypisoval rady pútnikov a nakoniec som vytvoril zoznam asi štyridsiatich potrebných záležitostí, ktoré som následne poctivo vážil na gramy tak, aby nepresiahli odporúčanú hmotnosť. Okrem batohu, ľahkej nepremokavej bundy a vedy okolo ideálnych tričiek, ponožiek a komfortných topánok, ide o turistické nohavice, šiltovku, šatku a iné časti odevu. Dôležité je najmä to, aby odevy boli ľahké a univerzálne. Potom je dôležité nezabudnúť na kozmetické prípravky typu opaľovací krém, ošetrenie na otlaky, leukoplasty, lieky vhodne uchované, sprievodcu, a pokiaľ so sebou beriete aj fotoaparát, tak zohnať si tú najkompaktnejšiu verziu.
Spomínate si na jednu z praktických vecí, ktorá vám chýbala, s ktorou ste jednoducho mali problém?
Marian: Musím povedať, že na príprave som si dal mimoriadne záležať, a dokonca som to niekedy preháňal takým spôsobom, že som z kefky na topánky odpílil rukoväť len preto, aby menej vážila. Až na púti som si uvedomil, že som to nemusel ťahať až do extrémov. Napriek tomu však bol náš zoznam vyoptimalizovaný natoľko, že nám nič podstatné nechýbalo. Ale keď nastala napríklad búrka, bolo nám jasné, že zrazu nezáleží na tom, či máte také alebo iné tričko, perfektnú alebo lacnejšiu bundu, dôležitejšie je to, či ste schopný psychicky čeliť aj negatívnejším javom a vedieť sa s nimi zmieriť.
Čo sa vlastne deje, keď stretnú človeka na púti zlé poveternostné podmienky? Skryjete sa pred dažďom kdesi pod strom alebo pokračujete v chôdzi?
Marcel: Čo sa týka našej španielskej púte, napriek dvom alebo trom dňom so zlým počasím, nestáli sme vôbec a vždy sme šli ďalej. Dôležitý je jednoducho správny výstroj. My Slováci máme svoje typické štucne, ktoré obdivovali aj mnohí domáci a ktoré sú veľmi praktickou pomôckou do daždivého počasia. Počas prvej púte sme sa spoliehali aj na nepremokavú bundu a pršiplášť, pri druhej sme už pochopili, že najlepšie je mať so sebou dáždnik. To by sme predtým asi neboli povedali, ale fakt je ten, že pršiplášť vás dobre ochráni zvonka pred dažďom, ale človek sa potí aj zvnútra.
Marian: Keď držíte v ruke obyčajný skladací dáždnik, síce jej dáte zabrať, ale druhú máte voľnú. Navyše, najpodstatnejšie je nedovoliť, aby dážď spadol na vás – keď už sa tak stane, musíte sušiť. A darmo pršiplášť zabráni kvapkám nepreniknúť dovnútra, keď pod látkou ste celí mokrí z potu... Kombinácia bundy a dáždnika je preto ideálna.
Vyberáte si pre púte vyslovene iba letné mesiace, alebo sa na ne chodí celoročne?
Marcel: Francúzsko-španielska púť je v podstatne celoročnou záležitosťou, ale počas chladnejších mesiacov sa treba potom pripraviť na horšie počasie, aj menej ľudí. Samotná slávna púť Camino Frances začína vo Francúzsku v Pyrenejách, ktoré môžu byť počas zimy ťažko prechodné.
Marian: V zime môže byť problém aj s logistikou. Je dosť pravdepodobné, že bude mať človek ťažkosti zohnať ubytovanie, a taktiež potrebuje teplejšie, a preto i ťažšie veci – čiže presiahne hmotnosť desatiny svojej hmotnosti. Väčšina pútnikov, vrátane nás, preto chodieva od jari do jesene.
Trénovali ste na púť vopred, je nutné byť dostatočne fyzicky pripravený?
Marian: Pripravovali sme sa. Ja osobne som v rámci nej objavil Malé Karpaty, za čo tejto púti taktiež ďakujem. S batohom na chrbte sme preto každý víkend chodili krížom-krážom cez hory. Potrebovali sme sa natrénovať, aj zistiť, ako reagujú nohy a chrbát na dlhšie trate. Testovali sme ponožky, topánky, bundy. Už pred púťou sme nachodili stovky kilometrov, čo sa nám na púti v pozitívnom zmysle vrátilo.
Spájajú sa pútnici na cestách?
Marcel: Spájajú a vytvárajú sa medzi nimi krásne a silné putá. Všetko je založené na slobodnom rozhodnutí, záleží, samozrejme, od tempa pútnika, nastavenia, cieľov, a vždy sa nájdu takí, ktorým to spolu výborne sedí. Žiadne kritériá ale nejestvujú, na púti je všetko prirodzené. Na Camino Frances sme stretli 25 národností, od Mexika, až po Kanadu, Ameriku a Austráliu. Na niektorých pútnických ubytovniach sa organizujú spoločné večere, kde sa pútnici predstavia, povedia niečo o sebe. Povedzme, že z pätnástich ľudí vám traja sadnú a na druhý deň, keď ich stretnete, veľmi sa tešíte a večer si opäť spolu podebatíte. Sú to krásne chvíle. Takto prirodzene sa na minulej púti vytvorila aj naša skupina, ktorú sme si nazvali „Magic five“.
Marian: Púť nie je len o človeku samotnom, ale najmä o pútnikoch. Na púti, skrátka, stretnete taký ten „creme de la creme“ spoločnosti, ľudí, ktorí nechcú ísť na pláž, ani do Paríža, ale túžia kráčať a nasledovať svoj cieľ. Už len krátky rozhovor s takýmito ľuďmi, bez balastu a pretvárky, sa pre vás stáva neobyčajne hodnotným. Preto je púť taká vzácna a to je aj dôvod, prečo sa na ňu ľudia stále vracajú.
Spomínali ste ubytovne pre pútnikov. Znamená to, že počas cesty sú pre peších pripravené nocľahy?
Marcel: Približne každých päť až desať kilometrov sú na púti ubytovne, ale netreba si predstavovať nijaké luxusné penzióny – neraz ide o miestnosť veľkosti menšej telocvične, kde spí v spacákoch či na posteliach aj 70 ľudí. Kvalita je teda rôzna a stalo sa nám, že sme sa radšej prešli až do ďalšej, nakoľko boli podmienky až príliš sparťanské. Keď si k daným podmienkam prirátate percento chrápajúcich ľudí, prípadne takých, ktorí vám už o štvrtej ráno nechtiac svietia baterkami okolo hlavy do očí, je vám jasné, že si musíte zvyknúť na určitý diskomfort. Našťastie, vaše telo je po celodennej chôdzi natoľko vyčerpané, že väčšinou zaspíte, ani neviete ako. Čo sa týka ubytovania, je krásne, že pútnici sú si všetci rovní, zdravia sa a pomáhajú si.
Marian: Po dvoch týždňoch už človeku prestane vadiť chrapot, svetlo, aj prípadné muchy na stene. Celodenná chôdza, jedlo len vtedy, keď príde hlad, teplá sprcha urobia svoje. V našom prostredí máme problém spať, pretože večer nebývame fyzicky unavení a rozmýšľame nad hlúposťami – to na púti nehrozí. Telo vás do spánku stiahne so sebou a podmienky ubytovania sú zrazu treťoradé.
Ako vyzerá a mení sa denný harmonogram? Máte stanovené presné limity a ciele, ktoré sa od púte k púti vylepšujú?
Marian: Na začiatku ste plní sily, ale vraví sa, že v prvý týždeň kráčania vyskočia všetky vaše bolesti a trápenia. Ak vás má bolieť chrbát, tak bude, ak vám má naskočiť množstvo otlakov, tak prídu. Druhý týždeň si väčšinou tieto boľačky liečite a zameriavate na ne svoju myseľ a starostlivosť, pretože, jednoducho, chcete ísť ďalej. Vraví sa, že tretí týždeň už letíte. Organizmus si navykne na pravidelnú dávku chôdze a je schopný kráčať do svojho limitu bez väčších problémov. Pokiaľ vydržíte chodiť aj štvrtý týždeň, stane sa to pre vás prirodzenou súčasťou a neraz prestávate cítiť aj batoh na chrbte. Na púti neriešite nič, len základné potreby – mať kde spať, čo jesť, prípadne liečiť fyzickú bolesť a dať si teplú sprchu. Keď nechcete, môžete celý deň ležať pod stromom. Podstatou je vaša motivácia a odhodlanosť, pretože vy chcete ísť.
Marcel: Čím dlhšie človek ide, tým viac si to užíva. Zo začiatku je to viac nalinajkované, čo je ešte dôsledok fungovania z bežného života. Po týždňoch už si pútnik dopraje aj oddych pri rozhovore, vychutnáva si čas strávený chôdzou a obdivovaním okolia.
Je pre pútnika výhodou byť fyzicky zdatný?
Marcel: Určite áno, na druhej strane, do cesty mu môže prísť zdravotná komplikácia, keď mu fyzická sila, skrátka, nepomôže. Mne sa to napríklad stalo kvôli otlakom. Darmo som mal leukoplasty, vybavenie, bolesť bola taká neúnosná, že som musel navštíviť lekára. To isté sa môže stať po skonzumovaní zlého jedla alebo niečoho, čo nesadne žalúdku. Chôdza je však pre telo najprirodzenejším pohybom, preto si organizmus po čase zvykne.
Aké boli vaše ďalšie púte a kde sa chystáte najbližšie?
Marcel: Ako hovoria mnohí pútnici, na púťach sa môžete stať závislí. Po prvej, na zážitky bohatej a skutočne prekrásnej Camino Frances sme o rok vyrazili na púť do Nemecka z Goerlitzu do Erfurtu, ktorá je časťou takzvanej nemeckej ekumenickej cesty a ako mnohé iné sa napája práve na Sväto-Jakubskú cestu. Kráčali sme dva týždne a nestretli sme takmer žiadnych ľudí, čo bolo pre nás poznaním, akí dôležití sú na ceste ľudia.
Marian: Na nemeckej púti sme sa cítili takmer ako doma, pretože kultúra východného Nemecka má s tou našou mnoho spoločných čŕt, čo sa odráža na architektúre, histórii, spôsobe života. Tento rok sme sa vrátili z Camino Portuguese, ktorá je taktiež súčasťou cesty do Santiaga de Compostella. Kam pôjdeme nabudúce, ešte nevieme. Možno opäť niekde vyrazíme, možno skúsime iný spôsob vnútorného očistenia a relaxu