Fascinujúci svet naturálnej kulturistiky: Iveta Hauserová

Fascinujúci svet naturálnej kulturistiky: Iveta Hauserová
17.12.2017 v kategórii Cvičenie a športy, autor Jana Fialová, foto: istockphoto.com

155 centimetrov krásne vypracovaných svalov a srdce plné vášne pre šport. Začínala v pivničnej, po domácky vyrobenej posilňovni a dostala sa až na súťažné pódiá. V disciplíne naturálna kulturistika získala viacero ocenení. Je majsterkou sveta aj Európy.

Na Natural Olympii v Nevade vybojovala 2. miesto. V roku 2014 získala 1. miesto MMSR Physique, 1. miesto v zmiešaných pároch, 1. miesto MMCR Physique v Brne, 2. miesto v zmiešaných pároch a je tiež vicemajsterkou sveta 2014 v Nitre v disciplíne Physique a majsterkou sveta v zmiešaných pároch. Zoznámte sa s Ivetou Hauserovou...

Ako sa drobné žieňa ako ty dostalo k činkám?

Bolo to niekedy tesne pred mojou osemnástkou. Cvičiť začal môj brat, ktorý bol veľmi štíhly. Sledovala som, ako sa menil, začali mu rásť svaly. Vtedy som si povedala, že by som tiež chcela takú zmenu. Športovala som rada, bola som chudučká a vlastne vďaka bratovi som sa dostala k činkám a silovému tréningu. Začali sme cvičiť v pivnici na sídlisku „na kolene“. Brat zohnal nákresy strojov a náš otec tie stroje doma vyrobil, pozváral. Na leg press, na tlak na nohy, ktorého výroba by bola náročná, sme sa všetci skladali, aby sme ho mohli kúpiť. Závažia boli niekedy aj tehly...

Dostala si sa až na súťažné pódiá. Čo tomu predchádzalo?

Najskôr som putovala do fitka u nás v Banskej Štiavnici, odkiaľ pochádzam. Pre mňa to bolo krásne, nové prostredie. Inštruktor a tréner, ktorý tam pracoval, ma oslovil, či mu chcem pomáhať. Jeho ponuku som prijala. Veľa som toho študovala, učila som sa, skúšala. Zo Štiavnice som sa v 21 rokoch vybrala do Bratislavy.

Začala som s úplne inou prácou, predávala som drahokamy a minerály. Keďže som pracovala 12 hodín denne, nemala som čas na cvičenie a vtedy som si povedala, takto to ďalej nejde. Našla som fitko, ktoré bolo otvorené do jedenástej večer a vždy po robote som šla cvičiť. Stretla som tam chalana, ktorý chodil cvičiť do Štiavnice. Robil v Bratislave inštruktora a keďže do svojho tímu práve hľadali posily, využila som príležitosť a začala tam pracovať.

Odvtedy som vymenila rôzne fitnes centrá. Keď som mala 36, po prvýkrát som sa postavila na súťažné pódium. Vždy sa mi súťaže páčili, aj kulturistika. Na jednej strane ma to fascinovalo, na druhej strane som hľadala niečo medzi, niečo, kde ešte ostáva ženskosť a estetika. Známy mi povedal o naturálnej kulturistike a vtedy som sa rozhodla, že do toho idem. Vyskúšala som súťažiť.

Znie to jednoducho, aj keď jednoduché a „len tak“ to určite nie je... Koľko trvá príprava na súťaž?

Záleží od svalovej dispozície, podľa toho, ako a koľko človek cvičí. Nedá sa ísť hneď, príprava musí byť minimálne 2 – 3 roky. Veľa záleží aj od toho, do akej kategórie idete. Ak je niekto svalovo nadaný a športuje, chodí do posilňovne – nájde sa pár jedincov, ktorí idú rovno do kategórie physigue alebo bikini. Tam ten svalový rozvoj, hlavne u bikín, až taký nemusí byť, mr. physigue – tam sa už vyžaduje svalový rozvoj, symetria, ale sú to kategórie, v ktorých sa nájdu skôr pretekári v kratšom čase ako v tých vyšších. Tam už vidno za roky cvičenia kvalitu svalov... Strava pred súťažou je prísna, musíte mať dlhšiu disciplínu, posledný týždeň je najnáročnejší, ale ak máte v hlave, že sa tam chcete postaviť, dá sa to celé zvládnuť a nič nepokaziť.

Ty si šla do akej kategórie kulturistiky?

Ja by som to nenazvala kulturistika, my sme boli figúra. Podstata bola v tom, že museli byť guľaté ramená, svalový rozvoj proporčne rovnaký, rozložený na celé telo a nebol tam taký dôraz na vyrysovanosť, tzn. vyprúžkovanie stehien, ramien... Tým, že nás bolo viac žien a aj tým, že človek naďalej cvičí a rozvíja sa, bola neskôr otvorená physique. Mne sa páči v tom, že pózujeme v topánkach, vyrysovanosť je vyššia, a veľmi sa mi páči, že pózujeme s dlaňami roztvorenými, nie v päsť. Je to estetickejšie, nie je to také chlapské. Ženskosť tomu pridávajú aj topánky na opätkoch, hoci pózy v nich sú, samozrejme, náročnejšie...

Mala si ty osobne nejaký vzor, ktorý ťa ovplyvnil?

Zuzana Kořínková – veľký vzor, ikona kulturistiky. Dosiahla obrovské výsledky. Ale ako som dlhšie cvičila, pochopila som, že až taká veľká by som už nechcela byť. V jej začiatkoch sa mi páčila, potom som si zvolila svoju vlastnú cestu a šla som do menších rozmerov. Cory Everson bola priekopníčkou ženskej kulturistiky, vyhrávala Olympiu, to bola ikona ženskej krásy, ale aj svalového rozvoja. V tej forme sa mi veľmi páčila.

Podarilo sa ti dosiahnuť množstvo skvelých výsledkov. Nepochybne to bola obrovská drina, za ktorou je absolútna disciplína a pevná vôľa. Ktorá trofej pre teba najviac znamená?

Vážim si každú jednu medailu, pohár. Všetko má svoj príbeh, svoju prípravu, svoje emócie. Každý jeden dosiahnutý výsledok pre mňa veľa znamená. Jasné, že keď dosiahne človek titul majsterky Európy alebo majsterky sveta, alebo keď som na Olympii bola druhá na figúre, to sú tie NAJ ocenenia, ale každý jeden je vydretý. Vážim si ich skutočne všetky.

Každý má horšie a lepšie dni, ale „svalnáči“ pôsobia ako absolútne „stroje“ s disciplínou a bezchybným fungovaním. Predsa len... Ako hreší kulturista? Necvičením?

Jedením. Ak to prirovnám k sebe, tým, že je to môj životný štýl, cvičím stále. Samozrejme, po súťaži je to enormné jedenie. Priznám sa čitateľom, že po prvej súťaži som veľmi rýchlo pribrala 10 kg. Tým, že to bola prvá skúsenosť, ešte som v podstate len spoznávala svoje telo, každý deň som chodila do potravín kupovať si bagetky, natierala som si ich maslom a tie kilá šli enormne nahor. Po každej ďalšej súťaži to bolo menej a menej. A teraz som v takej forme, že keď sa rozhodnem ísť na súťaž, tým, že stále cvičím a mám štýl stravovania taký, aký mám, spoznala som svoje telo a to, ako funguje, stačia mi 2,5 – 3 mesiace prípravy a som v súťažnej forme.

Aj to svedčí o tvojej disciplíne. Chystáš sa teda najbližšie na nejakú súťaž?

Dobrá otázka... Nemôžem povedať, že by som to zavesila na klinec. Aj keď tým, že cvičím 24 rokov, telo si vyžaduje dlhšiu regeneráciu a musím ho viac poslúchať. Samozrejme, zredukovala som už intenzitu a súťažila som naposledy len jednu sezónu v roku. Veľmi ma to láka, aj teraz, keď sedím za rozhodcovským stolom. Na druhej strane, veľmi si vážim to, že tam sedím. Nikdy nehovor nikdy, možno si ešte na súťažné pódium zájdem zmerať sily s inými súťažiacimi. Určite vám o tom dám vedieť.

Aké to je z druhého brehu? Máš svojich zverencov, ktorých pripravuješ na súťaže, kde si ako rozhodkyňa. Máš za nich trému?

Určite áno. Je to zodpovednosť, pretože sa snažím svojich zverencov pripraviť čo najlepšie. Je to veľmi zaujímavé, pre mňa fascinujúce.

Je ťažké sa odosobniť?

Je to ťažké, ale z tohto pohľadu mám úplne jasno. Vždy to beriem tak, že svojich zverencov pripravujem v rámci svojich najlepších schopností aj možností. Poznáte veľmi dobre aj ich nedostatky alebo, naopak, ich prednosti, ale vždy treba vedieť ohodnotiť svojho zverenca, na čo v danom momente má a ak máte aj úplne top človeka, môže prísť ešte niekto lepší. Treba byť objektívny, je jedno, či je to váš zverenec, jednoducho, vyhrať musí ten lepší.

Vrece s trénermi sa roztrhlo. Mám pocit, že niekto schudne, spraví si kurz, premelie sa v nejakej reality šou a v médiách a už radí masám ďalších klientov. Je to v poriadku?

Nie je to v poriadku. Teraz je taký trend, že všetci chcú cvičiť. Nedávno mi jeden môj kamarát poslal fotku mojich ocenení s poznámkou, že ani netušil, koľko som toho dosiahla, a stále som úplne normálna. Ja vždy hovorím: pokora musí byť. Netreba zneužívať, že sme sa zúčastnili nejakej súťaže. Nie je to vstupenka do sveta trénerov, česť výnimkám. Nepáči sa mi však ten trend – niekto cvičil, schudol a hneď je trénerom. To, že schudol, neznamená, že to dokáže u iných.

Je veľmi málo jedincov, ktorí si toto môžu dovoliť. Často dostávam otázky, prečo si vyberáme trénerov bez vysokej školy. Je to začarovaný kruh. Stretla som ľudí, ktorí majú vysokú školu, ale nemajú prejav, nevedia dať to, čo sa naučili do praxe... Naopak, sú ľudia, ktorí VŠ nemajú, venujú sa tomu, študujú, pracujú na sebe, ďalej sa vzdelávajú. Dobrý tréner skúsenosti získava praxou. Ja som začínala ako inštruktorka vo fitku, kde sme to ľuďom naozaj museli ukazovať. Museli sme sa tomu venovať, nebol boom trénovania.

Veľmi ťažko sme získavali klientov. Nepáči sa mi, že ľudia to teraz berú ako biznis, ľahko zarobené peniaze. Ani to nie je pravda. Ak to beriete poctivo, robíte klientovi aj psychológa, robíte mu servis vo dne, v noci, ste s ním v kontakte aj mimo fitka. Ak vám na klientovi záleží a robíte to srdcom, nesmie to byť biznis. Trénerstvo musí mať srdce, dušu, musíte byť s klientom v spojení, aj keď to máte ako živobytie.

Ty trénerov do fitnes centra, v ktorom pôsobíš, aj vyberáš. Ako to vyzerá?

Cez ruky mi prešlo veľa trénerov. Na pohovoroch sa stretávam s tým, že buď vedia alebo nevedia dať svoje vedomosti a skúsenosti do praxe. To je škoda. Pokiaľ sa tréner venuje trénerstvu dlhšiu dobu, vie, že to nie je len o činkách, ale aj o strečingu, strave atď... Experimentovanie sa mne osobne nepáči. Človek môže skúšať aj nové veci, ale nemám rada, ak tréneri experimentujú na klientoch. Či už v strave alebo cvičení.

Nemám svaly, prídem do fitka a poviem ti, že chcem súťažiť. A potom? Funguje to takto?

Je to rôzne, oslovujú ma chalani, ktorí už cvičili a majú svalový rozvoj. Mám teraz zverenca, ktorý už cvičil, ale rozhodol sa súťažiť. A tam už potrebuje mať skúsenosti. Mojím okom ešte vidím veci, ktoré treba vylepšovať. Na každom jednom pretekárovi je vždy čo zlepšovať. Len raz sa mi stalo, že jeden môj zverenec, ktorý cvičí aj pripravuje sa sám, so mnou konzultuje iba tie záverečné pózy a to, či som spokojná s jeho formou pred súťažami.

Ale to je človek, ktorý sa postavil na pódium a mne naozaj padla sánka. Aj keď už na pózovačkách som videla, že je proste top, vidno, že má oddreté roky... Inak sa stretávame pravidelne celý klub a konzultujeme pózy, stravu, všetko potrebné a navzájom sa držíme, podporujeme ako jeden tím. A to ma nesmierne teší, je fajn mať v klube silný tím, v ktorom jednotlivci získajú aj ocenenia. Šťastní sú oni aj ja, presne viem, aký je to pocit.

Ale rada sa popasujem aj s výzvami a ľuďmi, ktorých čaká dlhšia cesta, ale sú odhodlaní, makajú a chcú sa zlepšovať. O tom to je. Všetko je to naozaj drina a tí, ktorí to dostanú, tým to naozaj patrí. Hrdosť, istota, zdravé sebavedomie, určitá dávka exhibicionizmu, ale aj pokora a úcta... To všetko tam musí byť.

Občas vo fitku vidno experimentovať jedincov bez trénera. Nemáš chuť prísť a pomôcť im?

Často to vidím... Sú dva typy ľudí: tí, ktorí sú vďační a radu prijmú. Z niektorých boli dokonca potom moji klienti. A potom sú tu tí, ktorí radu neprijmú a nechcú. Samozrejme, ak je to situácia, že vidím, že ten človek si môže naozaj ublížiť, zasiahnem.

Media4rent – súťaž v naturálnej kulturistike. Tvoje „dieťa“, značka, tvoj splnený sen. Dva úspešné ročníky máš za sebou, pripravuješ tretí...

Media4rent je moja nová srdcovka, ktorú som si vymyslela. Dostala som šancu zo Slovenskej asociácie naturálnej kulturistiky SANK na organizovanie súťaže. Nikdy som to nepovažovala za niečo jednoduché, vždy som mala rešpekt. Pri organizovaní prvej súťaže som doslova dostala facku. Nepodceňovala som to, ale až keď to reálne začnete organizovať, zistíte, koľko problémov je pred vami. Napríklad zháňanie partnerov, ktorí sa, či už finančne alebo produktmi, zapoja.

Nesmierne si vážim tých, ktorí sa podieľali na týchto súťažiach a verím, že spolu zorganizujeme aj tretí ročník. Je to náročné, ale je to taký splnený sen. Vždy je to práca s ľuďmi a tým, že som nie raz bola na tom pódiu aj ja, viem, čo súťažiaci potrebujú a snažím sa o ich maximálny komfort. Zvyšujem latku, dvíham ju vyššie. Minulý rok sme mali 160 pretekárov, v prvom ročníku to bolo 140. Uvidíme, aký bude tretí ročník. Budem veľmi rada, keď to bude aspoň na takej úrovni ako tento rok. Žiadna súťaž nie je bezchybná, ale budem sa snažiť, aby bola tip-top a aby sa z toho stala značka.

S klientmi a činkami tráviš väčšinu svojho života. Čo robíš mimo fitka?

Toho voľného času je naozaj veľmi málo. Práca je môj koníček, vo fitku som rada, ale už si uvedomujem, že musím viac času venovať aj sebe, takže úplne obyčajné veci: ľahnem si doma pred telku, ku mne si ľahne moja mačka. Nemusím riešiť telefón, pozriem si nejaký film, oddychujem... Občas sa odreagujem upratovaním, občas si prečítam knihu – aj keď toto som začala zanedbávať, lebo kniha ma uspáva... Mám rada tie najobyčajnejšie veci. V lete som objavila čaro paddleboardu – tam som strávila niekoľko hodín. Ja, voda a paddleboard, prípadne kamaráti, alebo korčule. Stretnutia s priateľmi, víkend mimo Bratislavy...

Hovorí sa, že svalnaté ženy a kulturistky vzbudzujú rešpekt, chlapi sa ich boja. Je to pravda?

Je (smiech). Hlavne, keď ma vidia cvičiť. Ja pôsobím dosť prísne, ale keď ma ľudia spoznajú, povedia, že som veselá, úplne normálna. Chlapov to na jednej strane láka, na druhej strane však majú rešpekt. Kto chce, cestu si nájde. Niekedy je tam závisť, niekedy názor, že ženy by nemali mať toľko svalov... Mne sa to však páči. Mám svoje hranice, chcem to udržať vo forme svalnatosti, ale aj ženskosti... Ak sa niekomu páčim, berie ma aj so svalmi a mojím životným štýlom.

Vysnívaný typ muža?

Každý vzťah mi dal niečo... Rada spomínam na ten najdlhší vzťah. Tým, že ma veľmi pohlcuje práca, nemám toľko času venovať sa iným veciam. Som typ človeka, ktorý sa rozdá a potom zabúdam na seba. Nie v zmysle cvičenia, ale v zmysle rozmaznávania sa. Mám svoje vízie, ciele, niečo som už dosiahla, ďalšie méty som si stanovila. Vzťahy sú o kompromisoch. Ak môj vysnívaný muž bude mať iný typ koníčka, treba sa navzájom podporovať a byť si nápomocný. Verím, že nájdem niekoho, kto bude na mňa hrdý, bude mi pomáhať so súťažou, a kto sa so mnou naladí na rovnakú vlnu. A musí to byť aj opačne. Je veľmi dôležité, aby sa ľudia navzájom podporovali v tom, čo robia a rešpektovali človeka takého, aký je. Šli spoločnou cestou, nie rozdielnou.

 

Fotogaléria