Lektorka jogy Veronika: Joga nie je o cieli, ale o ceste k nemu

Dominika Bleščáková | 30. marec 2021
Lektorka jogy Veronika: Joga nie je o cieli, ale o ceste k nemu

"Uprednostňujem zoom hodiny s učiteľmi, ktorých mám rada, než anonymné videá na YouTube. Vytvára sa tam komunita, ktorá sa pravidelne stretáva a človek tak cíti, že niekam patrí," tvrdí Slovenka Veronika žijúca na gréckom ostrove, ktorá stojí za platformou Santorini Yoga.

1.    Ako sa celý váš príbeh s jogou začal?

V roku 2009 na dovolenke na ostrove Boracay na Filipínach. Zúčastnila som sa na lekcii na terase s výhľadom na more. Lekcia bola pomalá a človek si pri nej stihol uvedomiť nielen to, čo robí jeho telo ale aj tú krásu okolo.

2.    Prečo práve joga?

Nikdy som neholdovala skupinovým športom, tak isto nemám rada, keďa sa pri športovaní merá výkon. Cez dva roky chodím behávať ale nikdy si nemerám ani vzdialenosti, ani čas a ani spálené kalórie. Ja to robím pre radosť. Joga je podobná, nemerá sa tu výkon. Plus nerastú z nej masívne svaly, čo je jeden z ďaľších dôvodov, prečo sa jej venujem.

3.    V čom vidíte najväčší prínos jogy do svojho života (najmä v tomto náročnom pandemickom období?)

Keď si človek utrhne aspoň pol hodinku len pre seba a zacvičí si, hneď sa mu zlepší nálada. Na jogu okrem podložky vlastne človek nič nepotrebuje, dá sa cvičiť kdekoľvek a kedykolvek (lepšie nie na plný žalúdok!)

4.    Ak by ste mali povedať len jedno pravidlo z jogy, ktorým by sa mali ľudia v dnešnej dobe riadiť, aké by to bolo a prečo?

Nezabudni dýchať.

5.    Ktoré „pravidlá jogy“ v dnešnej modernej dobe ľudia najčastejšie porušujú alebo nedodržiavajú?

Joga nie je o cieli, ale o ceste k nemu. Myslím, že na to často zabúdame v bežnom živote. Toľko sa lopotíme za želaným výsledkom, že si zabúdame užívať to, čo robíme a celý proces, ktorý nás možno k výsledku dovedie. Cieľ nie je až taký dôležitý a dosiahnutie istých mét nám aj tak dáva len veľmi krátky pocit uspokojenia. Samozrejme, človek má rásť a rozvíjať sa a napredovať, ale to by nemalo zastrieť význam procesu, ktorým sa posúvame dopredu.

6.    Je podľa vás joga pre každého?

Samozrejme. V rámci týždňa učím vrcholových športovcov, šestdesiatničky, tehotné mamičky či mamičky s deťmi, ľudí ktorí sú fit ale aj ľudí, ktorí na svojom zdraví pracujú. Je to len o tom nájsť si tú správnu hodinu a učiteľa. Moja úplne prvá skúsenosť bola pred viac než 14 rokni na hot jóge, ktorá mi nesadla a z cvičenia som doslova ušla. Po rokoch ma ale oslovilo, keď som našla ten správny štýľ a motiváciu.

7.    S akými problémami (či už zdravotnými, psychickými atď) dokáže joga najlepšie pomôcť?

Dobrý učiteľ vie postraviť hodinu tak, že sa pracuje naraz s flexibilitou a aj so silou. Dobrá hodina vie precvičiť celé telo bez traumy, čo z dlhodobého hľadiska prispieva k vynikajúcemu fyzickému zdraviu. A ako sa povie v zdravom tele zdravý duch. Fyzická pohoda je základom psychickej pohody. Minule ma ofúklo pri behaní a na pol dňa som mala zaseknutý chrbát. Mizernú náladu mi veru nevedelo zlepšiť absolútne nič, vlastne som nevedela myslieť na nič iné len na to, ako sa nemôžem dobre hýbať.

8.    Akým životným mottom sa riadite?

Little more kindness, little less judgement. Vo voľnom preklade Buďme milší a menej súďme.

9.    Kde momentálne žijete a ako dlho?

Už od roku 2010 na Santorini.

10.    V čom sa líši život na Santorini a na Slovensku? V čom vidíte pozitíva a v čom negatíva?

Život sa delí na “sezónu“  a “ mimo sezóny“. Sú to dva úplne protichodné životy. Od jari až do jesene sa tu pracuje, vo väčšine prípadoch 7 dní v týždni bez prestávky. Na zimu sa spustia rolety, turisti odídu a ľudia oddychujú. Je čas sa venovať sebe a rodine aj záľubám.

Na Slovensku sa chodí do lesa, u nás sa chodí na pláž. Na Slovensku sa deti hádžu do snehu, u nás do piesku.

11.    V čom sú ľudia na Santorini „popredu“ oproti našej mentalite? Čo by sme sa mali od nich naučiť?

Myslím, že práve naopak, po vzdelanostnej stránke sú o dobrú generáciu pozadu. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch putovalo veľa Grékov do zahraničia, kde fungovali ako lacná pracovný sila bez väčšieho vzdelania. Bežne tu nájdete ľudí vo veku 60 rokov, čo nevedia čítať alebo písať. Prevláda tu ostrovná mentalita, ktorú asi nájdeme v celom Stredomorí, ľudia sa pri najmenšom zafúkaní oblečú do zimných búnd a sedia doma, oslavujú sa tu vo veľkom všetky cirkevné sviatky, hlavné slovo v rodine má stará mama a ženy v domácnosti sú skôr bežnosťou než raritou. Ľudia sú tu ale aj veľmi ľudskí, veľmi vnímaví a ohľaduplní vo vzťahu k deťom, ochotní pomôcť.

12.    Ako tam ľudia vnímajú a riešia momentálnu situáciu?

Všetci čakajú na to, kedy sa začne leto a sezóna. Celkovo tu vždy prevládal strach z chorôb. Minule v škole dieťa podozrivo zakašlalo a na ďaľší deň až na jedno neprišlo žiadne dieťa do školy. A to to nebol potvrdený prípad COVIDu. Celkovo ale prevláda únava z opatrení, už od začiatku novembra tu máme lockdown, nesmie sa prechádzať z okresu do okresu, na to, aby človek mohol z domu musí poslať SMS a udať jeden zo šiestich oficiálnych dôvodov. Mení sa nám stále večerná curfew, už sme mali 18:00, teraz máme 21:00. Polícia dáva denne pokuty, ale ľudia sú po toľkých mesiacoch naozaj otupení a každý si žije po svojom a stretáva sa s ľuďmi v súkromí. Našťastie nemáme žiadne povinné testovania, my sme napr. neboli testovaní nikdy.

13.    Kde majú podľa vás ľudia šťastnejší život a prečo?

Tam, kde majú kamarátov, rodinu a prácu, ktorá ich napĺňa. Toto sa nedá definovať geograficky. Aj to najlákavejšie miesto na svete vám príde otupné, ak ste tam sám, a nič vás nenapĺňa.

14.    Čo by ste odkázali ľudom, na ktorých dolieha momentálna situácia a nevedia, ako si dať rady?

Kontakt, aj keď len telefonický, človeku hneď zmení energiu. A pevný denný režim. Ja ako aj deti si presne stanovujeme, čo nás cez deň čaká. Ja osobne si týždeň dopredu  naplánujem malé aktivity. Poznačím si do diára napr. aj telefonáty so známymi či rodinou, dni kedy chodím behať, čas, kedy robím s deťmi úlohy, či dokonca týždenné menu. Dáva mi to pocit, že dni nie sú len premrhané čakaním na to, kedy sa situácia zmení. Život ide ďalej v pozmenenej forme.

Dnes sa dá krásne vzdelávať cez internet, mnoho kurzov je aj za darmo alebo za pár eur, ja som sa tak za rok naučila po španielsky. Deťom som našla jazykovú školu či umelecké výzvy alebo balet. Divadlo si tiež pozeráme online. Bezdetní známi sa pozapisovali na online univerzity. Nie je to ideál ale v daných podmienkach nás tu určite drží nad vodou.

A cvičiť, aspoň hodinu dve týždenne alebo 20 či 30 minút denne. Ja uprednostňujem zoom hodiny s učiteľmi, ktorých mám rada než anonymné videá na YouTube. Na zoom hodine sa vytvára malá komunita, ktorá sa stretáva týždenne a človek tak má taký ten svoj malý “online kolektív“ Do ktorého patrí. Samozrejme, toto všetko závisí od osobnosti a povahy, môj muž je najspokojnejší, že nemá striktný program a môže celý deň opravovať roky nazberaný starý nábytok a čítať knihy o histórii a umení. A do toho vyvolávať so známymi a rodinou.

 

 

 

Komentáre