Ako nás v dospelosti ovplyvňuje detstvo?
Nie je to tak dávno, čo sa mi jedna kamarátka priznala, že z detstva si pamätá najmä to, ako v postieľke plakala, lebo na ňu matka nemala čas. Dodnes sa snaží nadobudnúť primerané sebavedomie a nedávať do úzadia svoje vlastné potreby.
Druhá spolu s psychológom pátrala po príčine svojich terajších psychických problémov. Zistili, že koreň jej ťažkostí siaha do útleho detstva, približne do obdobia dvoch rokov, keď sa o ňu počas hospitalizácie matky v nemocnici niekoľko dní starala starká. Počas týchto dní odmietala jesť i piť. Hoci sa babička veľmi snažila, mamu zastúpiť nedokázala.
Vzťahová väzba
Aktuálne sa veľa hovorí i píše o tom, že základným pilierom nášho šťastia, úspechu či zdravého sebavedomia v budúcnosti je pevná vzťahová väzba, ktorá sa utvára počas prvých troch rokov života.
Zhruba do siedmich rokov sme ako nepopísaná tabuľa, špongia, ktorá nasáva všetko navôkol. Učíme sa napodobňovaním. Potrebujeme ochranu a najmä veľa, veľa lásky.
Dnes už vieme, aké dôležité je kontaktné rodičovstvo, ktoré začína kontaktom koža na kožu hneď po pôrode a pokračuje adekvátnym reagovaním na plač dieťaťa – praktizovanie metód vyplakania alebo kontrolovaného plaču je pre bábätko signálom, že matka sa oň nezaujíma a uisťuje ho v tom, že svet nie je bezpečné miesto, z čoho pramení množstvo psychických, ale i fyzických problémov v budúcnosti. Takisto si uvedomujeme dôležitosť dojčenia na požiadanie, nosenia, uspávania i spoločného spania. Zároveň nezabúdame ani na vlastné potreby a nenecháme sa vyviesť z rovnováhy radami starších generácií. Toto všetko zahŕňa vzťahová výchova. Jej cieľom je vybudovanie pevnej, resp. bezpečnej vzťahovej väzby počas prvých rokov života. Existuje množstvo výskumov, ktoré poukázali na to, že pokiaľ má dieťa stabilný a dôverný vzťah s matkou (alebo inou osobou), chráni ho to pred duševnými poruchami. Zároveň kvalita tejto vzťahovej väzby určuje jeho ďalší sociálny a emocionálny vývin.
Čo sú to VEDOMÉ VZŤAHY a prečo je dobré ich mať?
Čo sa však stane, keď vzťahová väzba vytvorená s matkou bola neistá a nezmenilo sa to ani neskôr v detstve? „V odpovedi na túto otázku treba zohľadniť mieru neistoty, ktorú si človek vytvoril ako vzorec vzťahovej väzby. To je dôležité zdôrazniť. Vzťahová väzba nie je vzťah, ktorý má matka (alebo ten, kto rolu matky zastáva) s dieťaťom. Tento vzťah vytvára podmienky na vytvorenie vzorca vzťahovej väzby. Tento vzorec sa odráža v stavbe mozgu a vplýva na to, ako prežívame pocit ohrozenia, ako dokážeme spracovávať svoje emócie a ako narábame so svojimi potrebami.
Nedôverujete ľuďom a desí vás vidina vážneho vzťahu?
Ak hovoríme o neistých vzťahových vzorcoch, hovoríme o celej škále od väčšej opatrnosti až po panickú úzkosť, od namáhavého ovládania svojich emócií až po úplnú stratu kontroly nad nimi, a od občasného podliehania okamžitému uspokojeniu potrieb po veľkú úzkosť prežívanú vtedy, keď nám niečo chýba. Následky vidno na ťažkostiach vo vzťahoch, napríklad neschopnosť dôverovať niekomu, strach zo straty, strach z intimity, strach pripútať sa k niekomu, prevziať záväzok vo vzťahu.
Základy osobnosti staviame v prvých troch rokoch dieťaťa
Čoraz viac výskumov hovorí o dopade neistého vzťahového vzorca na fyzické zdravie – závislosti, kardiovaskulárne ochorenia, depresie, riziko samovrážd. Opäť podľa miery neistoty vzorca vzťahovej väzby. Rovnako závažné sú následky vo vzťahu k sebe samému – nedôvera vo svoje schopnosti, pocit nemilovanosti, neprijatia či opustenia,“ vysvetľuje špeciálna pedagogička Zuzana Zimová.
Ako vyliečiť boľačky na duši z detstva?
Väčšina z nás si nesie nejaké zranenia z detstva. Možno sme zažili vysmievanie od spolužiakov či neoprávnené zaucho od starého otca. Prívlastky, ako si škaredý, neschopný či hlúpy, sa môžu s nami vliecť po celý život. Ako sa vnútorne z týchto zranení vyliečiť? „V rôznych článkoch si prečítate odpoveď – treba sa mať rád. To však môže byť veľmi ťažké. Zvlášť, ak tých zranení v detstve bolo veľa. Vtedy má človek zavzorcovanú predstavu o sebe ako o človeku bez hodnoty. Opäť potrebujeme na túto cestu spojenca. Je to niekto, ku komu máme vzťah založený na dôvere, niekto, koho môžeme vnímať ako blízkeho. Vieme sa mu zveriť so svojimi pocitmi a on to ustojí, nepresviedča nás, že by sme sa mali cítiť inak. A postupne v tomto vzťahu môžeme uveriť tomu, že práve pre tohto človeka sme skutočne hodnotní. Ak sme príliš zranení, možno to bude to najviac, čoho budeme schopní. Veriť tomu, že aj keď sami o sebe si nevieme myslieť dobré veci, existujú ľudia, ktorí nás vnímajú pozitívne. Ale pre väčšinu ľudí poznanie, že niekto si ich váži, je počiatkom toho, že si začnú vážiť sami seba,“ dodáva Zuzana Zimová.