Psychologička Jana Caban: „Naša múdrosť nie je iba v hlave“
Psychologička Janka Caban na konci roka 2021 zhmotnila svoj sen a vydala knihu. Bohatstvo nášho vnútorného sveta, sila vôle a pozitívny prístup majú silu meniť veci k lepšiemu. Neveríte? V rozhovore nám Janka odhaľuje svoj názor na schopnosť človeka vziať zdravie a vitalitu do svojich rúk, ale aj približuje názor na klasickú západnú medicínu.
Janka, čitateľky sa s tebou stretávajú už roky na stránkach časopisu Mama a ja. Do tém výchovy a sebalásky vnášaš silný osobný akcent. Sama si matkou štyroch detí a náš naštudované všetky odtiene ľudského správania. Darí sa ti v „civile“ zapnúť kontrolku psychoterapeutky a využiť to, čo vieš, v bežných situáciách v rodine? A čo medziľudské vzťahy? Ako tam úročíš odsledované, odžité?
Aj ja som v prvom rade človek. Dokonca aj v práci, kde figurujem ako psychologička, psychoterapeutka, aj tam som v prvom rade človek. No doma to platí mnohonásobne. Často sa stretávam s očakávaním okolia, že ako psychologička by som predsa nemala mať žiadne problémy. No tak ako každý iný človek, aj ja sa stretávam s výzvami života a moja cesta nevyzerá vždy ako hladký betón na rovine, ale má rôzne úskalia, zákruty, stúpania a pády... Cesta do kopca býva vždy ťažšia, ale ten výhľad potom stojí za to! Samozrejme, ak by som porovnala svoj život retrospektívne, musím uznať, že mnohé z môjho vzdelania skutočne úročím i v súkromí, či už v rodine alebo v medziľudských vzťahoch. Ako najvýstižnejšie mi napadá, že žijem svoj život vedomejšie. V gestalt terapii (čo je základom môjho vzdelania v psychoterapii) sa veľa pracuje s uvedomovaním a sprítomňovaním sa. A to, čo som sa naučila rokmi vzdelávania i praxe, má, samozrejme, dopad i na môj súkromný život a mojich blízkych. Som vedomejšia sama voči sebe i k druhým a darí sa mi viac žiť život tu a teraz.
Motivujte sa: Nástenka vízií a cieľov
Ku koncu roka si konečne zhmotnila svoj sen, vydala si knihu Vyliečte sa, ktorá prináša trochu iný pohľad na naše prežívanie a odhaľuje veľa zo psychosomatiky. „Telo má schopnosti, o ktorých ste možno netušili“ – píše sa v jednej z kapitol. Sme tak vzdialení od seba, že si toto musíme pripomínať? Rozmeňme si to na drobné...
Vnímam to tak, že rozvojom techniky, čo má na jednej strane nesporne veľa výhod, sme sa na strane druhej skutočne vzdialili sami od seba, od svojich prirodzených schopností, od cítenia... Akoby sme sa naučili viac veriť technológiám – potrebujeme mať údaje, čísla, zmerané hodnoty..., a prestali veriť signálom vlastného tela. Telo je však neskutočne múdre a neustále vysiela signály, stačí ho len počúvať. My sme sa však naučili (z rôznych príčin) nepočúvať, potláčať, vzďaľovať sa sami od seba aj jeden od druhého a počúvať viac merania prístrojov, technologických zariadení. A čím viac sa spoliehame na meranie prístrojov, tým viac „lenivieme“ a nepočúvame signály vlastného tela... Telo má však obrovskú múdrosť a hoci sa vám to môže zdať ako odvážne tvrdenie, nikdy sa nemýli, pokým technológie sú omylné a vždy je tu riziko, že hodnota nameraná prístrojom neodráža skutočnosť. Ďalším rizikom je, že namerané hodnoty sa porovnávajú s akýmsi štatisticky umelo vytvoreným priemerom, čo absolútne ignoruje individualitu človeka.
Aký je tvoj názor na tradičnú, západnú medicínu?
Pokrok západnej medicíny ťažko spochybňovať, ale môj názor je, že nie je všemohúca. To, čo ma na prístupe západnej medicíny mrzí, je tendencia k izolácii, oddeľovaniu jednotlivých častí či už v rámci jedného ľudského tela ako takého, alebo iných celkov... Ja vnímam ľudskú existenciu ako celok na mnohých úrovniach. Prvým celkom je ľudské telo ako také, ktoré funguje komplexne nielen na fyziologickej úrovni, ale aj na emočnej, sociálnej a dokonca aj na spirituálnej úrovni – a tieto roviny vnímam ako neoddeliteľné súčasti ľudskej bytosti. Západná medicína má tendenciu vnímať ľudskú bytosť iba ako telo (fyziologická rovina) a dokonca aj na úrovni tela dokáže izolovať jednotlivé časti v zmysle systémov, alebo orgánov, ako keby to boli samostatné jednotky, ktoré nesúvisia s ľudskou bytosťou ako celkom, pričom veľmi často načisto ignoruje sociálnu a emočnú rovinu fungovania človeka.
Kniha je veľmi osobná, sprevádzajú ju tvoje skúsenosti a zážitky... Dá sa povedať, že ilustruje aj tvoju premenu, tvoje vyliečenie sa?
Určite áno, na mnohých rovinách áno.
10 pravidiel prežitia: Nedovoľte negatívnym emóciám zvíťaziť
Ideš pod svoju kožu, doslova nahá pred ľudí, ktorým sa na vlastnom príklade snažíš ukázať, že to ide aj inak. Čo toto odhalenie pre teba znamená a ako ho prijíma tvoje okolie?
So sebaodhalením je vždy spojená aj určitá miera zraniteľnosti. Keď sme nahí, sme zraniteľní... s čím sa prirodzene môže spájať aj strach zo zranenia. Avšak naopak, sebaodhalenie zároveň vytvára priestor pre priblíženie sa, blízkosť. Keď vnímame druhého v jeho nahote a zraniteľnosti, nemáme vôbec chuť mu ublížiť, naopak,vytvára sa priestor pre súcit a empatiu. Mne v prvom rade však šlo o empatiu čitateľa samého voči sebe. Svojím sebaodhalením som chcela nasmerovať ľudí na to, že aj oni to môžu cítiť podobne, nájsť paralely vo vlastnom živote, spojiť sa sami so sebou. A presne s touto spätnou väzbou sa stretávam, čo ma veľmi teší.
„Všetky slová, čo nikdy nevypovieme, všetky pohyby, ktoré nikdy nedokončíme, všetky slzy, ktoré nikdy nevyplačeme, to všetko v nás naďalej ostáva. A potom chorľavieme“, napísala v predhovore ku knihe psychoterapeutka Mgr. Katarína Kárászová. V tomto ponímaní je naozaj náročné prevziať za seba a svoj stav úplnú zodpovednosť...
Práveže my sme vždy v prvom rade tí, ktorí môžu prevziať za seba a svoj stav plnú zodpovednosť. A o tom práve kniha VyLiečteSa je. Vziať si zodpovednosť do svojich rúk... Ja (ty, vy...) som tá, ktorá si to môže uvedomiť, že slová, ktoré som nikdy nevypovedala môžem teraz nejakým spôsobom uzavrieť, pohyby, ktorým bolo bránené môžem slobodne dokončiť, slzy, ktoré som kedy potlačila môžem vyplakať, alebo rozhodnúť sa, ako s tým všetkým naložím... a tak ďalej. Prevziať zodpovednosť nie je vždy ľahké, pretože to znamená naozaj zodpovedať sa sám sebe, zaujať aktívny postoj, prevziať aktivitu, iniciatívu... V našej kultúre sme sa naučili odovzdávať zodpovednosť za svoje zdravie vonkajšej autorite – lekárom a s dôverou im odovzdávame aj naše očakávania, presmerovávame aktivitu na niekoho iného. Očakávame potom, že niekto iný vyrieši naše problémy... V konečnom dôsledku smevšak my sami zodpovední za svoj stav, za svoje voľby, za svoje zdravie.
Doba, v ktorej žijeme je chorá. Pandemická, ustráchaná, konfliktná. Asi sme si toho ako ľudstvo už dlho nosili v batôžku priveľa. Ako vykročiť do nového roka bez chmár a s pozitívnejším naladením? Máš ty sama recept na úspech, šťastie, lásku? V čom spočíva?
Neustále sa vracať do prítomnosti, do okamihu tu a teraz. Pomaly, vedome a zhlboka dýchať. Cítiť svoje spojenie s prírodou, cítiť sa súčasťou celku. To je nesmierne upokojujúci pocit. A tešiť sa z maličkostí.
Tvoje prianie / odkaz pre našich čitateľov?
Čitateľom prajem, aby dokázali počúvať signály svojho tela, aby rozvíjali svoje cítenie. Ľudia sa väčšinou spoliehajú na svoj logický úsudok - čo je, samozrejme, dobre – ale aj telo a pocity z neho sú veľkým zdrojom informácií a často nám môžu tieto pocity aj pomôcť správne sa rozhodnúť... Naša múdrosť totiž nie je iba v hlave.
Knihu VyLiečte Sa si môžete objednať na www.fitastyl.sk