LUJZA a jej (takmer) FIT život: Zadok sem, zadok tam...
Štyridsiatnička Lujza má tri deti, byt v meste a úžasného chlapa. Na stránkach Fit štýlu sa vám bude pravidelne „hlásiť, chváliť či sťažovať sa“. Občas ju vytočí chlap, občas šéfka, podstatou však zostáva nadhľad.
Vypočula som si (samozrejme, nechtiac) rozhovor dvoch dievčat v rade pri pokladni. „Vieš, jeho mama, taká stará s takým veľkým zadkom. Ona má vraj UŽ štyridsať rokov!“ Senzácia, fakt! Tá dnešná mládež...
Oblial ma pot. Nie som si úplne istá, či „tou mamou“ nie som náhodou ja a či mladé slečny nie sú spolužiačky môjho syna. Až nápadne veľa vecí v jednej vete by sa ma mohlo týkať: „Jeho mama“ som, štyridsiatku som oslávila, pre takéto šumienky som stará. Len ten veľký zadok mi akosi nesedí.
Akože jasné, mám ho väčší ako sú cesnaky týchto dvoch slečien dohromady, ale rozhodne nie zapamätateľný a výrazný natoľko, aby ma ním identifikovali spolužiačky mojich detí. Tým som si istá.
Prezerám si nákup v mojom košíku a zisťujem: biele rožky, treščia pečeň (mám PMS, nemôžem za to!), arašidové chrumky (vášeň z môjho detstva) a radler. Ups. Takto sa k tomu zadku prepracujem. Nenápadne sa otočím a ospravedňujúco odbehnem pre „akožezabudnutú“ mrkvu.
Aspoň nejaká zelenina, nech som IN. Mrkva pre mňa, ostatné pre členov rodiny, ktorí nie sú ochotní stravovať sa zdravo ako ja. Mám chuť vysvetľovať, ale „šumienky“ len otrávene odfúknu a prevrátia oči – „starina zabúda veci zo zoznamu, jasné, teta, odbehnite si“ – počujem ich myšlienky.
Prídem domov a rozmýšľam. Aj mne kedysi štyridsiatničky pripadali staré? Pýtam sa syna, koľko rokov majú mamy jeho spolužiakov. „Nie veľa, niektoré ale viac ako ty. Ale vyzerajú všetky staršie.“ Môj zlatý, milovaný.
Vie, ako mamičku potešiť. Spokojná mu urobím za hrniec najsladšej krupicovej kaše. Zisťujem ďalej: „A sú tučné?“ Môj syn nechápavo vytreští oči, lebo toto vraj nerieši a „sorry mami, neobzerám si zadky mám mojich spolužiačok.“ Nejaký je drzý...
Nenápadne prejdem okolo zrkadla, na chvíľu sa zastavím, vtiahnem brucho a narovnám sa. Hneď som štíhlejšia! Okrem toho, tie dnešné šumienky sú možno štíhle, ale väčšinou, ako môj muž hovorí, „tá mládež je mäkká a mľandravá“.
A ja môjmu mužovi verím a jeho názor je, samozrejme, aj mojím názorom (v tomto určite). A ja cvičiť chcem, nie som lenivá, som aktívna, milujem pohyb, len mám žalostne málo času a nemám motiváciu. A ja nemám výhovorky, toto sú fakty!
Stretávam susedu a, postihnutá udalosťou pri pokladni, pýtam sa jej, či jej dcéra chodí cvičiť, lebo ju stretávam občas so športovou taškou a s fľašou vody v ruke (neklamný znak fitnesákov!). Poviem vám narovinu, jej dcéra má zadok ako ja tri a táto pani mama ho má ako ja šesť...
Kukla na mňa, hrdo sa natiahla a vraví – „No jasné, už to je vidno, že? Jáj, veď nech cvičí, kým je mladá! Keď bude mať zadok ako MY, už jej aj tak nič nepomôže, však?“ – sprisahanecky žmurkla a ťapla po tom svojom, hľadiac pritom na ten môj.
Niet nad dobré susedy! Namotivujú, aj keď nechceš. Beriem tašku, fľašu vody a bežím do fitka. Kým je čas!
Lujza