Premotivovaný EDO

Premotivovaný EDO
13.10.2017 v kategórii Wellness, autor Edo, foto: istockphoto.com

Pohľad chlapa na veci výlučne ženské, alebo pohľad chlapa v konfrontácii s tým ženským, je vždy užitočný. Vetrom ošľahaný a niekoľkými nezáväznými partnerstvami preverený tridsaťpäť ročný EDO je mužom na pravom mieste.

Koniec leta zapol v mojom tele program „Hýb sa!“. Namotivoval som sám seba do rozmerov, ktorým nerozumela ani moja polka a, pravdupovediac, aj ja som zo seba ostal patrične vyhúkaný. Niekto si dáva záväzky od nového roka, ja to rok čo rok robím na záver leta. Nepýtajte sa ma, prečo. Vy, ženy, tiež chudnete a cvičíte a začínate odznovu od magických pondelkov.

A tak, ako každý rok predtým, povedal som si: začínam behať. Cvičiť. Jem zdravo a rozumne. Som milý a nehádam sa s polkou. Nepijem. Nefajčím. Nehýrim a neflákam sa.

Beriem tenisky, ktoré polka už dávno chcela vyhodiť. Fľašu, ktorá je štýlová a hodí sa mi k teplákom a čelenke. Špeciáne hodinky, ktoré som od polky dostal na tridsiatku. Vraj vedia všetko, aj to, či som skutočne bežal. Pochopili. Bežím ako o život, podľa mňa, ani mi nestíhajú. Z behu rovno do telocvične, áno, priznávam, pokukať premotivované funiace slečny a zdvihúť pár činiek. Dobre, aj sa trošku predviesť.

Doma varím na pare. Polka odfrkne, že takto jej môžem pripraviť akurát tak buchty. Nerozhádže ma... Jeden z bodov, ktoré som si predsavzal, je „NEHÁDAJ SA!“. A tak vychutnávam chrumkavú chuť mrkvy a brokolice, lebo len takto sa dajú jesť a len takto chutia tak, ako majú. Čítal som o tom.

Ďalší deň začínam už o piatej ráno. Okrem behu, fitka som si predsavzal vystúpiť na blízku zrúcaninu hradu a večer to zavŕšim 40 km na bicykli. Pozrieť kamoša. Kým on pije pivko a smeje sa na mojich hyperšportových výkonoch, ja pijem iontový nápoj a tvárim sa strašne profi.

Po týždni tohto fungovania si vravím, že mi chýba ešte niečo. Googlim a sieť ma zavedie až do joga centra. To bude presne to, čo mi chýbalo. Nakúpim si všetko, čo odporúčajú. Miniem polku výplaty v ich shope, aby som po prvej hodine pochopil, že toto nie. Je to príliš pomalé na môj hektický, aktívny život. Joga, drahí moji, to je pre dôchodcov.

Desiaty deň je kritický. Vstávanie ma bolí, a tak budík posúvam. V robote hlásim voľno. Som ako po veľkom žúre. Akurát nebolo toľko srandy. Makal som ako farebný a toto je výsledok?

Každý pohyb je trápenie. Koleno vypovedalo službu, a tak sa bandáž stáva mojou vernou priateľkou. Som vďačný, že existuje. Vďaka nej zájdem na záchod.

V kuchyni sú zákusky. Naštvaný sám na seba sadám a hádžem ich po jednom do seba. Nevyšlo to. Som troska, vo veku, kedy premotivovanie môže byť deštruktívne. Odpálil som si telo a jediné, čoho som momentálne schopný, je ...joga?

Znechutený beriem podložku a vyrážam tam, kde ma pred týždňom tak hrozne nudili. To ticho a relax sú balzam na moje doráňané JA. Moje poškodené telo formujem do pozícií, v ktorých mu je zjavne super. Ďakujem vesmíru, energii a všetkému, čo týchto ľudí deň čo deň ženie do týchto krkolomných cvikov, že ma vzali do svojej partie a dovolili mi zrelaxovať.

Lebo, verte mi. Premotivovať sa, naváľať si kopu aktivít, cvičení a programu – to je niekedy naozaj príliš hrrr... Viete ako sa to: pomaly ďalej zájdeš. Namaste!

Edo :)

Prečítajte si aj: LUJZA a jej (takmer) FIT život: Zadok sem, zadok tam...