Rob čo chceš, Eduard!
Pohľad chlapa na veci výlučne ženské, alebo pohľad chlapa v konfrontácii s tým ženským, je vždy užitočný. Vetrom ošľahaný a niekoľkými nezáväznými partnerstvami preverený tridsaťpäť ročný EDO je mužom na pravom mieste.
Vtipov na tému vzťahov, žiarlivosti, žien, (ne)komunikácie, atď. koluje internetom denne fakt veľa. Zasmejem sa, zazdieľam, prečítam polke, ona sa zasmeje, keď je v náladičke, aj zazdieľa. Neriešime, nehádame sa, sme v súznení. Nás sa netýkajú. Sme len pozorovatelia, nezúčastnení a pobavení.
ALE MINULE.
„Drahýýý, Edík (keď Edík, viem, že nasleduje klipkanie očami a požiadavka)... Zajtra by sme mohli spolu vybehnúť niekde na večeru. Takú romantickú, vieeeeš, na všetky stresy z práce zabudnúť, na chvíľu sa tváriť, že spolu čerstvo randíme, a taaaak... Potrebujem vypnúť, zúfalo!“
Premotivovaný EDO
Stuhla mi krv v žilách. Zajtra je štvrtok. Štvrtky sú o pive, kamošoch a výsostne chlapských záležitostiach. Polka to vie a vie aj, že ak sa sám od seba rozhodnem neísť, je to v poriadku a má sa tešiť. Ale ak skúša ona rozhodnúť, ako strávim štvrtkový večer, môže byť búrka. Silná a turbulentná. Na kamošov mi nesiahne. Ani ja nesiaham jej na tie ženské spolky, s ktorými si má vždy čo povedať a nemá to koniec.
„Nechceš dať stretko s babami? Vykecáte sa lepšie a romantiku si naplánujme na piatok. Môžeme ju potiahnuť do soboty rána a víkend je náš, oddychový a v polohe ležmo!“ skúšam kontrovať jej nápadu. Úspech je zaručený, cítim to v kostiach. Nepotrebuje mňa. Potrebuje SPOLOČNOSŤ, a baby sú výrečnejšie. Mám ja ale skvelé nápady...!
„Jasné, Eduard. Rob čo chceš, ja si vybehnem teda s babami a piatok je náš!“ Nič ma nevarovalo. Fakt, ani ten Eduard. Keď som takto, mám zarobené na poriadny prúser.
„Rob čo chceš“ v mojej hlave spustilo víziu piva, rečí o ničom a všetkom, slobodu, vzduch, chlapské tľapkanie po pleci, občas hulvátsky slovník a brucho vypučené tak, že mi je jedno, že ho vidno. Kto nezažil, neuverí.
My, chlapi, to nepotrebujeme vysvetľovať, nepotrebujeme sa objímať, ani spolu plakať alebo „kuť pikle“. My potrebujeme len raz za čas ujsť k pivu, povoliť opasky, vypustiť paru aj pneumatiku na bruchu a zanadávať si tak naozaj, „drevorubačsky“.
Piatok ráno. Hlava trochu cíti, že telo dostalo poriadnu dávku béčka. Je to len o rovnováhe v organizme, ono sa to všetko urovná, len prejsť do kuchyne a dať si minerálku. Polka sedí pri stole a číta. „Bré ránko, láska, dnes máme piatočeeeek!“ – vyhlásim nonšalantne a idem jej vraziť pusu. Odtiahne hlavu a nič. Ani obraz, ani zvuk. Nenechám sa rozhodiť , tak pokračujem: „Tak, ako baby, užili ste si?“ Nič. Ani obraz, ani zvuk. „Dlho si bola?“ Nič. „Odveziem ťa do práce?“ Nič...
A vtedy mi to doplo: „Rob čo chceš, Eduard“ nebola priepustka. Bolo to demonštrovanie najvyššieho stupňa urazenosti, zdutosti a vytočenia. Ona s tými babami nešla, preto nevolala, či ju niekde vyzdvihnem. Ona sedela vytočená doma a zúrila, že som si dovolil odmietnuť romantickú večeru.
Niekedy nám niektoré veci dopnú fakt neskôr. Niekedy ani „Eduard“ nie je dostatočným varovaním, ak za ním započujeme „rob čo chceš“. Niekedy túžba ujsť a dať si s chlapmi jedno orosené je taká silná, že zabudneme na ostražitosť. Mňa táto chyba stála jeden tichý víkend.
Poučený a dostatočne vytrestaný – za odmietnutie romantického posedenia pri tanieroch plných niečoho, na čo sme vlastne ani nemali chuť, lebo nie sme hladní, ale ide o tie sviečky... – konštatujem: vtipy sa na niečom zakladajú. Väčšinou na skúsenostiach. Aj ten, o tom, že „Ak ti žena povie – rob čo chceš, nikdy to neurob!“ (tento zazdieľam znovu a znovu, ako varovanie pre všetkých kamošov).
LUJZA a jej (takmer) FIT život: Zadok sem, zadok tam...