Rodičov si nevyberáme: Aké vzorce správania nám odovzdali?
Prevažná časť vzorcov správania bola utvorená zhruba do siedmeho roku nášho života. Mozog ich následne používa úplne automaticky.
To znamená, že keď príde určitá situácia, reagujeme na ňu podľa zaužívaných vzorcov správania. Tie môžu byť pozitívne a negatívne. Aj naše vzťahy sú až na 70 percent odrazom toho, čo sme videli v detstve – teda dôležité je nielen to, ako sa k nám správali rodičia, ale aj skutočnosť, ako sa oni chovali jeden k druhému atď.
Zaužívané pravidlá sa nemenia. Alebo?
Podobne to funguje aj v ostatných oblastiach života, ako zdravie, práca či financie. Môžeme uviesť aj niekoľko príkladov. Ak naši rodičia chodili celý život s nechuťou do práce, zrejme aj my budeme považovať za prirodzené trpieť v zamestnaní, ktoré zo srdca neznášame. Nadváhu môžeme pokladať za normálnu, lebo aj naši rodičia ju mali, pretože sme prebrali ich životný štýl – konzumáciu nezdravých jedál, málo pohybu a tak ďalej.
Ak si zaužívané vzorce správania neuvedomíme, zrejme ich budeme posúvať ďalej svojim deťom. Napríklad, keď naša ratolesť dovŕši tri roky, automaticky ju dáme do škôlky, hoci na to nie je pripravená, s odôvodnením, že sa musí socializovať a všetky deťúrence chodia do škôlky. V skutočnosti však škôlky nevznikli pre deti, ale kvôli rodičom a v rámci socializácie stačí malému človiečikovi súrodenec či kamarát na ihrisku, a na škôlku postupne dozreje. Alebo považujeme za normálne riešiť konflikty s potomkami krikom, či dokonca bitkou, hoci nám samým zanechali rany na duši.
Nahliadnite do svojho vnútra
Čo s tým? V prvom rade si musíme uvedomiť, že sme dospelí a zodpovednosť za svoj život máme iba my! Naši rodičia nám dali to, čo mohli a vedeli, a oni to dostali zasa od svojich rodičov.
Ako prevziať zodpovednosť za svoj život, žiť podľa seba a spokojne? „Predovšetkým je potrebné tieto vzorce správania odhaliť. Porozumieť sebe a tomu, prečo fungujeme práve tak, ako fungujeme. Nepopierať to, nebagatelizovať to. Môže to byť veľmi ťažké, priznať si, že nie sme v niečom dobrí, že by sme sa mali zlepšiť. Je to náročnejšie, o čo menej si veríme, o čo bezmocnejší sa cítime. Potrebujeme v tom pomoc okolia, svojich blízkych, alebo terapeuta, ktorí nám pomôžu objaviť naše zdroje. To, o čo sa môžeme v sebe oprieť, aby sme si mohli priznať, že niečo nezvládame úplne dobre, a že by sme to mali zmeniť. Mali by sme zažiť vzťah, v ktorom nám bude dopriata sloboda rozhodovať sa, v ktorom budeme môcť byť videní takí, akí sme,“ hovorí špeciálna pedagogička.
Ako prevziať zodpovednosť za svoj život?
Kľúčom k zmene negatívnych vzorcov správania je teda uvedomenie si, že chceme byť iní, žiť inak. Toto poznanie musí nevyhnutne sprevádzať silná túžba, ktorá nás nakoniec dovedie do cieľa. Možno bežne kričíme po svojich deťoch, hoci kedysi sme si povedali, že tak nikdy robiť nebudeme – aj po nás rodičia kričali, bolo to nepríjemné a zanechalo to v nás stopy. Zrejme podobne to vníma aj naše dieťa. Už len samotné uvedomenie si tohto negatívneho programu je prvým krokom k zmene. Čiže, keď sa najbližšie dostaneme do situácie, že budeme chcieť na ratolesť zvýšiť hlas a niečo jej prikazovať, zastavme sa a spomeňme si na to, ako sme to ponímali my v role dieťaťa od svojich rodičov, a skúsme to inak – s úctou a rešpektom. Lebo ak chceme, aby sa zmenilo naše dieťa, v prvom rade sa musíme zmeniť my. Ak presne nevieme, ako takéto situácie zvládať, pomoc nám môžu podať vhodné knihy alebo posedenia s koučom či terapeutom.
