5 vecí, za ktoré sa nemusíme ospravedlňovať
Vedieť sa v správnej chvíli ospravedlniť vôbec nie je ľahké. Má sa tak stať vtedy, keď sme spravili niečo nesprávne alebo necitlivé za dopad čoho preberáme plnú zodpovednosť. Možno aj vy poznáte ľudí, ktorí sa ospravedlňujú len veľmi ťažko alebo to nedokážu vôbec. „Ja sa ti nemám za čo ospravedlňovať!“ Táto veta patrí do základnej výbavy slovníka mnohých z nás.
Ďalším extrémom sú tí, ktorí sa, naopak, ospravedlňujú za každú maličkosť, čo môže pôsobiť na ich okolie dosť nepríjemne. Aká je teda správna miera ospravedlnenia? A za ktoré veci ospravedlnenie vôbec nie je namieste, pretože sme pri nich nič zlé neurobili? Za čo sa nemusíme ospravedlňovať?
„Nikdy sa neospravedlňuj za to, že žiješ život podľa svojich vlastných predstáv.“
Za čo sa nemusíme ospravedlniť
1. Za to, že nie sme kedykoľvek k dispozícii.
Nech by si ktokoľvek robil nároky na náš čas, či už je to naša matka, priateľka, partner alebo deti, nie sme povinní byť im k dispozícii na zavolanie 24/7. Každý z nás má svoj vlastný život a svoj harmonogram dňa, do ktorého, samozrejme, všetci títo ľudia môžu patriť, no nie všetci naraz a nie kedykoľvek na zavolanie. Ak by si ktokoľvek nárokoval našu pozornosť, mal by sa najskôr opýtať, ako sme na tom s časom.
Nehovoríme teraz o bábätkách a deťoch, skôr o starších potomkoch, ktorí už rozumejú tomu, že rodičia majú určitý plán dňa. Všetci ostatní si však už musia byť vedomí, že aj napriek tomu, že niečo od vás požadujú, vy nie ste povinní okamžite skočiť a dať im to, čo žiadajú. Ani náš zamestnávateľ nemá nárok na našu reakciu na mail či telefonát v našom voľnom čase. Samozrejme, existujú výnimky v čase uzávierok a podobne, narúšanie súkromia zo strany zamestnávateľa sa však nesmie stať pravidlom. Ak niekomu nevyhovieme na počkanie, neznamená to, že sme horší človek a že sa máme za to ospravedlňovať. Práve naopak.
Zle načasované požiadavky iných ľudí nás učia nastaviť si hranice a povedať nie. Tak ľudí z nášho okolia naučíme, že ak od nás niečo budú chcieť, musia sa naučiť rešpektovať náš harmonogram.
Sisu – životný štýl z Fínska: Je v nás viac sily, ako si myslíme
2. Za to, že nie sme nonstop bezchybne naladení.
Predstierať, že sme dokonalí „slniečkári“ nie je potrebné. Takýto prístup k životu sa nazýva toxická pozitivita. Spočíva v tom, že sme sa v živote naučili predstierať dokonalú náladu a tvárime sa, že poklesnutá nálada, nevrlosť alebo dokonca smútok neexistuje. Mohlo sa tak stať vplyvom nesprávnej výchovy, počas ktorej od nás rodičia vyžadovali neustále len úsmev a dobrú náladu a trestali nás slovne za to, ak sme sa cítili na opačnej miske váh.
„Nehnevaj sa! Takúto zamračenú ťa nebude mať nikto rád!“ Aj vám je to povedomé? Takýmto prístupom zo strany rodičov sme postupne otupeli voči svojim vlastným pocitom, naučili sme sa ich ignorovať, ba dokonca potláčať. Život však nie je vždy len ružový. Nastal čas, aby sme sa vrátili na začiatok a uvedomili si, že je oukej cítiť sa občas pod psa, poplakať si, prípadne zrušiť akékoľvek naplánované stretnutie, ak sa naň necítime.
3. Za to, že sa prestaneme stretávať s niekým, kto neustále prekračuje naše hranice.
To, ako ich prekračovanie vyzerá, si už musí zadefinovať každý z nás. Prekračovanie hraníc môže vyzerať ako každodenné dlhé a zaťažujúce telefonáty, neprimerané požiadavky bez ohľadu na náš čas, neprimeraný objem práce zo strany nášho nadriadeného, ohováranie, časté ironické poznámky na našu adresu v neprimeranom množstve alebo spamovanie mailovými správami. Ak sa nám to nepáči, najskôr by sme mali človeka, ktorý to na nás takto skúša, slušne požiadať, aby to nerobil a opísať, ako sa pri jeho opakujúcej sa činnosti, ktorú vyhodnocujeme ako pre nás nepríjemnú, cítime. Ak sa situácia zmení, vzťah môže pokračovať ďalej. Ak však dotyčný nerešpektuje naše prianie, prípadne nás zaň vysmeje, je v poriadku prestať udržiavať kontakt bez toho, aby sme sa za to museli ospravedlňovať.
Čo sú to VEDOMÉ VZŤAHY a prečo je dobré ich mať?
4. Za to, akí sme.
Každý z nás je nejaký. Máme svoju povahu a vlastnosti získané výchovou, ktoré sú neraz veľmi odlišné od ľudí v našom okolí. Nie sme tu na to, aby sme hodnotili správanie iných ľudí alebo aby sme ich nálepkovali. Ak si chceme dobre vychádzať s ľuďmi okolo nás, nemusíme ich správaniu úplne rozumieť, stačí, ak ho budeme vedieť prijať. (Pozor, teraz nehovoríme o patologickom či neľudskom správaní. Len o bežnej inakosti ľudí.)
Úplne na sto percent porozumieť inému človeku ani nie je možné, keďže vlastnosti a osobnostné danosti máme každý namixované úplne inak a každý človek je originál. To, čo však môžeme, je so záujmom načúvať a snažiť sa pochopiť a prijať, nie odsudzovať. A preto sa neospravedlňujte za to, že neradi chodíte po horách a radšej vysedávate v kaviarni. Neospravedlňujte sa za to, že máte radi inú hudbu, čítate iné knihy, chutia vám iné jedlá, riešite svoje životné situácie inak ako vaši blízki, reagujete na veci citlivejšie než iní alebo dáte prednosť domácemu prostrediu pred búrlivou párty. Vaše konanie je výsledkom toho, aký ste človek a za to sa ospravedlňovať rozhodne nemusíte.
Zo života
Mala som blízku priateľku. Bola to Američanka žijúca desať rokov v našom meste. Stretli sme sa v miestnom materskom centre, keď sme mali obidve takmer rovnako staré deti. Moja dcéra mala päť mesiacov a jej rozkošné dievčatko sedem. Obidve na materskej dovolenke, začali sme si krátiť dlhé chvíle stretnutiami v meste, neskôr sme deťom organizovali spoločné hry raz u nej, raz u mňa doma. Naši manželia si tiež postupne našli spoločné témy na rozhovor.
Moja priateľka sa po troch rokoch odsťahovala späť do USA. Je tomu už desať rokov, no ja nikdy nezabudnem na to, čo vo mne zanechala. Nikdy nikoho nesúdila, neškatuľkovala, nenálepkovala. Vždy všetko riešila otvoreným, no mimoriadne citlivým rozhovorom. Bola vyrovnaná a veľmi korektná. Dokázala človeka prijať takého, aký je, bez potreby meniť ho, a to sme si všetci na nej veľmi cenili. Vnímala skutočnú hodnotu človeka. V jej prítomnosti som nikdy nemala potrebu ospravedlňovať sa za to, aká som a kým som. Takto konajú ľudia s veľkým srdcom. Je len na nás, či sa aj my rozhodneme byť jedným z nich.
5. Za to, že sa stiahneme do úzadia.
Možno si prechádzame životnou krízou, možno potrebujeme čas spracovať svoje emócie, možno práve pracujeme na niečom, čo si vyžaduje všetok náš čas a energiu. Nech už je to akokoľvek, zrejmé je, že sme sa potrebovali stiahnuť a venovať čas sebe. Človek, ktorému na nás skutočne záleží, nebude náš mód nečinnosti komentovať, ani sa nás nebude snažiť z neho vytiahnuť, pretože sa našou voľbou, byť nejaký čas sám, necíti nijako ohrozený. Práve naopak. Povie nám: „Máš toľko času, koľko potrebuješ. Ak sa však kedykoľvek budeš potrebovať porozprávať, som tu pre teba. Zavolaj, až sa budeš na to cítiť.“
Kedy je najvyšší čas spomaliť?
Za čo neospravedlňujete vy?
Na svojom účte na jednej zo sociálnych sietí som sa spýtala svojich sledovateľov, za čo nepovažujú potrebné ospravedlňovať sa. Tu je zopár odpovedí:
Katarína: „Za hlasný smiech na verejnosti. Za to, že som sama sebou a že mám seba na prvom mieste.“
Zuzana: „Za to, že potrebujem pomoc. Za svoju prirodzenosť. Za to, že niekomu leziem na nervy.“
Barbora: „Za vlastné sny a presvedčenia, ktoré druhí nechápu a nerešpektujú ich.“
Andrea: „Za výchovu mojich detí.“
Dana: „Ak nechcem mať vo svojom živote negatívneho človeka. Aj keď sa to veľa ľuďom nepáči, je to môj život.“
Vždy nám je lepšie s ľuďmi, pri ktorých sa necítime pod tlakom a vieme, že môžeme byť sami sebou bez toho, aby nás súdili. Doprajú nám čas, nechajú nás lízať si svoje rany alebo venovať sa tomu, čo práve potrebujeme vyriešiť. Neberú naše stiahnutie sa do seba osobne, pretože chápu a rešpektujú. Nemajú potrebu manipulovať a doprajú nám slobodu. Nemýľme si toto stiahnutie sa do seba s tým, ak si našu prítomnosť niekto vyberá podľa nálady ako šaty. O tom tu reč nie je. Neospravedlňujme sa však za to, ak chceme byť nejaký čas sami. Máme na to plné právo.