EDITH PIAF – žena, ktorá nič neľutovala. Silný, dojemný a takmer neuveriteľný príbeh...
Ak je niekto stelesnením francúzskeho šansónu, je to ona. Ak hľadáme archetyp speváčky, ktorý vystúpil z nuly na vrchol, nájdeme opäť ju. Za životom a kariérou Edith Piaf sa skrýva silný, dojemný a takmer neuveriteľný príbeh o vzletoch a pádoch.
„Non, Je Ne Regrette Rien,“ spievala do poslednej chvíle s vášňou a odovzdaním. Nie, neľutujem nič – to bolo heslo malej talentovanej Edith.
Edith, vlastných menom Édith Giovanna Gassionová, bola rodenou Parížankou. Narodila sa ešte v roku 1915, keď bol Paríž plný pouličných muzikantov, nádejných výtvarníkov, zadymených krčiem, ale aj chudoby a špiny. Už začiatok života malej Edith bol ako zo smutnej Andersenovej rozprávky. Mama Line nemala záujem sa o dieťa starať, sama bola kabaretnou speváčkou, ktorá o rodinný život nejavila veľký záujem. Svoju dcérku dala do opatery nie príliš vzornej babke a odtiaľ dieťa putovalo k tete Zephore.
IKONA Audrey Hepburn. Aké tajomstvo skrýva jej životný príbeh?
Edith a jej najbližší
Zephora bola teta, aká sa len tak nevidí. Vlastnila totiž verejný dom, a tak sa Edith ocitla už ako maloletá medzi prostitútkami, ktoré sa o ňu starali, kŕmili ju a hrali sa s ňou. Ani Edithin otec nebol práve hviezdnym príkladom rodiča – keď sa vrátil z vojnového frontu, sám Edith k tete odviedol. Na rozdiel od matky, ktorá zomrela v biednych pomeroch, speváčka otca po celý život milovala a mala k nemu blízky vzťah.
Možno to bolo aj preto, že od detstva s otcom chodievala vystupovať. Stáli na rohu ulíc, s klobúkom v ruke, neraz bosí, prosili o almužnu. Z nenápadných vystúpení sa po čase stal celkom výnosný obchod – keď sa pred divákov postavila Edith, obecenstvo zadržalo dych. Jej chrapľavý, mocný a melodický hlas budil pozornosť. Také čosi tu predtým nebolo.
Ešte ako násťročná Edith od otca odišla a začala spievať v baroch spolu so svojou priateľkou Simone. Inak, čo sa Simone týka, stala sa z nich nerozlučná dvojica na celý život a aj keď už bola Edith slávna a zarábala množstvo peňazí, vždy mala pri sebe vernú Simone. Tá o svojej priateľke napísala aj román, dych berúcu biografiu, v ktorej priblížila ťažký, vzrušujúci život francúzskej divy.
Mnohí z okolia ich vzťah považovali za najsilnejší v speváčkinom živote. V tom čase, keď spievali obe na stoloch v preplnených baroch, spoznala Edith prvého ozajstného muža – Louisa, kvôli ktorému sa odsťahovala na Montmartre, čo je parížska štvrť dodnes spájaná s mnohými umelcami. Zakrátko sa im narodila dcérka Marcelle. Jej život, žiaľ, netrval dlho, a bolo to aj vinou nedostatočnej starostlivosti.
Edith a jej lásky
Po smrti Marcelle, ktorá skonala na zápal mozgových blán, sa Edith presťahovala so Simone do štvrte Pigalle, kde dostala prvý ozajstný angažmán. Nasledovala nešťastná láska s istým pasákom, ktorý ju okradol o množstvo peňazí. Edith to však nezlomilo, ďalej vystupovala a ohurovala davy.
Netrvalo dlho a všimol si ju Louis Lepleé, majiteľ klubu a hľadač talentov. Práve jemu speváčka vďačí za mnohé. On jej vymyslel umelecké meno Piaf, teda Vrabček. Bola to chytľavá prezývka a na nízku a útlu dievčinu presne sedela. Lepleé sa postaral aj o lekcie pohybu na javisku, spevu, skrátka o všetko, čo robí speváčku vo Francúzsku výraznou a pravdivou.
Prvý album, ktorý Edith nahrala, sa volal Les Mômes de la cloche a zaznamenal okamžitý úspech. Zakrátko poznal Edith celý Paríž a jej vystúpenia boli plné do poslednej stoličky. Úspech pokračoval, no už bez Lepleého, ktorého za záhadných okolností zavraždili a istý čas polícia podozrievala práve malú Edith.
Catherine Deneuve – kráľovná francúzskej kinematografie
Do života Vrabčeka v jednoduchých čiernych šatách, s hrdinským a odhodlaným výrazom tváre a so srdcom, ktoré sa chce a potrebuje rozdať svojmu publiku, vstupuje nový výrazný muž, Raymond Ass. Autor piesní, producent, manažér, ktorý Edith dostal do povedomia rádií a urobil z nej pravú hviezdu veľkých koncertných sál.
V roku 1940 sa pre Edith definitívne otvoril svet. Jean Cocteau bol fenomenálny básnik a filmár, ktorý pre ňu zložil divadelnú hru Le Bel Indifférent. Okrem toho, že hra mala obrovský úspech, ešte stále mladá speváčka sa vďaka nej stretla s viacerými hviezdami tamojšej doby – Mauricom Chevalierom či Henrim Contetom, ktorý sa stal jej dvorným textárom.
„Francúzi dodnes pri skladbách plačú, pretože potom sa jej už nikdy nikto nevyrovnal. Práve Edith definovala hudbu a francúzsky šansón.“
Na dvere však nečakane zaklopala druhá svetová vojna a Edith sa musela rozhodnúť ako ďalej. Práve počas okupácie sa do života speváčky vkradla nie veľmi šťastná kapitola, počas ktorej spievala aj pre Nemcov. Vysvetlení koluje viacero, ale francúzska verejnosť stojí za pravdou, že Edith pre Nemcov spievala texty, v ktorých tajne vysielala signály na ochranu Židov. Jej úspech teda vojna nepoznačila a Edith ďalej pracovala na celosvetovom prijatí.
V jej živote figurovalo množstvo mužov. Osobný svet mimo koncertných sál je plný bujarých večierkov, alkoholu, hádok a uzmierení. Edith sa sama dostáva do role hľadača talentov a na svetlo sveta privádza napríklad Yvesa Montanda (jej ďalšieho milenca) či Charlesa Aznavoura. Štyri roky po konci svetovej vojny sa jej konečne podarilo preraziť aj za brány Európy a začína turné po USA. A práve tu na Edith čaká najväčšia rana jej života.
Najväčšia rana jej života
Marcel Cerdano bol svetový majster v boxe a aj napriek tomu, že bol ženatý, stal sa najväčšou životnou láskou Edith Piaf. Písali si dlhé a láskyplné listy a tešili sa na každú spoločnú chvíľu. Edith bola šťastná ako nikdy a jej vystúpenia boli plné sily a dojemných vyznaní. Publikum nad jej výkonmi plakalo od dojatia.
Keď priatelia Edith oznámili, že Marcel mal leteckú nehodu a zomrel, jej život rýchlo spadol nadol. Hudba v ňom vždy hrala prím, avšak, v osobnej rovine to išlo dolu vodou. Bohémsky spôsob života stál veľa peňazí, a francúzska speváčka ich mala. Nalepilo sa preto na ňu množstvo príživníkov, ktorí čakali na apanáž od štedrej, ale naivnej Edith.
Kolotoč dennodenných večierkov si vypýtal svoju daň. V roku 1951 spolu so spevákom Aznavourom a ostatnými účastníkmi párty sadli opití do auta a mali autonehodu. Edith ju prežila, avšak, na utíšenie bolestí jej doktori predpísali morfium. Od toho dňa sa speváčka stala od drogy závislá a svojej závislosti sa potom už nikdy nezbavila.
Šport alebo tanec? CAPOEIRA osloví každého!
Počas vzťahu s ďalším manželom, Jacquecom Pillsom, absolvovala niekoľko odvykacích kúr. Neúspešne. Jej zdravotný stav sa neustále zhoršoval, ubližoval jej alkohol aj morfium. Na pódiu však Edith stála vždy pevne – či už spievala nádherný šansón La vie en Rose, pompéznu skladbu Milord, alebo eklektickú Padam Padam. Žiarila. Jej veta, že túži, aby ľudia plakali, keď ju počujú a vidia spievať, svedčí o obrovskom odhodlaní, ktoré malá a útla speváčka do hudby vkladala.
Posledným mužom jej života bol o dvadsať rokov mladší grécky kaderník a herec Theo Sarapo. Stál pri svojej žene do jej posledného dňa a bol jej nesmierne oddaný. Edith zomrela na rakovinu vo veku 47 rokov na Francúzskej riviére. Jej telo je uložené na najslávnejšom parížskom cintoríne Père Lachaise a hrob je dodnes ovenčený čerstvými kvetmi. Na pohreb Edith Piaf prišiel celý Paríž a masy ľudí ochromili dopravu na celé dni.
„Spev je spôsob úteku – keď som na pódiu, som ďaleko od tohto sveta. Stávam sa súčasťou svojej hudby.“
Edith totiž zmenila dejiny, a nielen dejiny hudby. Francúzi dodnes pri skladbách plačú, pretože potom sa jej už nikdy nikto nevyrovnal. Práve Edith definovala hudbu a francúzsky šansón. Aby bol tento žáner kvalitný, musí byť silný. Francúzi podľa vzoru Edith akceptujú iba spevákov so silným vnútorným nábojom, umelcov, ktorí sú ochotní dať do prejavu dušu a úprimnosť.
Presne tak ako Vrabček – Edith Piaf. Keď spievala na svojich posledných vystúpeniach pôsobivú skladbu Je ne regrette rien, ľuďom behali zimomriavky po chrbte. Presne, ako Edith vravela po celý život – „Spev je spôsob úteku – keď som na pódiu, som ďaleko od tohto sveta. Stávam sa súčasťou svojej hudby.“
