Ľadová krása krasokorčuliarky HANKY Čermákovej
Krasokorčuliarka Hana Čermáková (14) sa vlani stala najmladšou členkou Slovenského juniorského reprezentačného tímu. Doteraz absolvovala vyše 80 pretekov doma aj v zahraničí a umiestnila sa 31-krát na 1. mieste, 34-krát na 2. mieste a 11-krát na 3.mieste. Jej aktuálnym snom je štartovať na Juniorskom Grand Prix a dlhodobým účasť na olympijských hrách.
Hanka, ako si sa dostala ku krasokorčuľovaniu?
Bolo to ešte v škôlke. Keď som mala 4 roky, v mojej materskej škole sa organizoval korčuliarsky kurz. Mal 10 hodín, no ja som pre chorobu bola iba 6-krát. Potom nám zavolala trénerka Eva Križková - Ďurišinová, že si môžem zvyšné štyri hodiny odkorčuľovať. A zostala som pod jej vedením korčuľovať v klube Kraso Hamikovo v Hamuliakove dodnes.
Korčuľovanie nie je úplne ľahký šport. Boli začiatky ťažké?
Odmalička som všetko chcela robiť na sto percent. Keď mi niečo nešlo, tak som to skúšala až kým som to nevedela. Tak to bolo aj s korčuľovaním. Najprv som chcela dokázať to, čo staršie dievčatá. Neskôr, asi v piatich rokoch, mi trénerka zložila moju prvú choreografiu. Bolo to z rozprávky „Na vlásku“. Vtedy ma to veľmi chytilo. Rada som predvádzala svoju jazdu na rôznych vystúpeniach pre škôlky, školy, ale napríklad aj pred hokejovým zápasom.
Pamätáš si na svoj prvý úspech?
Keď som mala šesť rokov, absolvovala som prvé preteky v kategórii hviezdičky. A skončila som na prvom mieste. Bolo to v roku 2013 na štadióne v Považskej Bystrici. Odvtedy som chcela vyhrávať,chcela som byť najlepšia.
Ako sa ti podarilo dostať do juniorského reprezentačného tímu?
Už od deviatich rokov som plnila stanovené kritériá a bola som tak v sledovaní krasokorčuliarskym zväzom. Každým rokom boli tieto kritériá ťažšie. Na posledných majstrovstvách SR som skočila dvojitého axla a trojitý salchov a zároveň som splnila bodové kritériá. To bolo potrebné, aby som sa dostala do reprezentačného výberu. Keď som dosiahla juniorský vek, stala som sa členkou juniorského reprezentačného tímu. V tom čase nás tam bolo osem dievčat. Ja som mala 13 rokov a najstaršia bola krasokorčuliarka Nicole Rajičová.
BASKETBALL je môj život: Rozhovor s talentovanou Stellou Tarkovičovou
Koľko času týždenne venuješ tréningu?
Trénujem 6-krát do týždňa, spolu asi 11 hodín na ľade a asi 12 hodín na suchu. Každý deň máme poobede ľad a 3-krát do týždňa mám ranný tréning, niektoré dni teda trénujem dvojfázovo. Vtedy vstávam už o piatej, aby som bola o 5.30 na štadióne. Dám si 25-minútovú rozcvičku a o šiestej nám začína ľad. O siedmej končíme a hneď utekám do školy. Každý deň končím okolo piatej večer. Potom si robím úlohy a doháňam vymeškané učivo, lebo pre tréningy vynechávam nejaké hodiny zo školy. Ale zatiaľ všetko stíham. Samozrejme, niekedy som unavená, no stále ma to baví.
Čo znamená trénovanie „na suchu“?
Pred každým ľadom mám 30- až 60-minútovú rozcvičku. A po ľade mám vždy ešte nejaký suchý tréning. Buď špecializáciu, balet, gymnastiku, tanec, beh, rotácie, posilňovanie, strečing, bicyklovanie atď.
Keď na ľade nacvičuješ nové prvky, je to aj trošku nebezpečné? Nebojíš sa pádov?
Na pády som zvyknutá, pri skokoch ich je naozaj veľa, hlavne pri trojitých. Na bolesť a modriny som si teda už zvykla. Niekedy sa stane, že padnem dosť škaredo, vtedy ide aj slza. Ale strach určite nemám a ani sa nebojím.
Sú nejaké prvky, ktoré trénuješ a predvádzaš radšej?
Rada trénujem všetko. Napríklad s piruetami nemám problém, rada ich trénujem a zvládam aj najťažší level 4. Najťažšie sú skoky. Teraz trénujem trojité, ktoré sú veľmi náročné, ale baví ma to. Hlavne vtedy, keď mi idú. Veľmi rada si skladám jazdu, teda choreografiu. Som rada, keď mi dá trénerka voľnú ruku a môžem si ju zostaviť sama.
Ovplyvňuje tvoj rast predvádzanie jednotlivých prvkov?
Tým, že som narástla, kilá, bohužiaľ, išli hore a aj ťažisko sa mi zmenilo. To znamená, že sa mi teraz ťažšie skáče a aj s dychom je už potom trochu problém na jazde.
Musíš si nejako strážiť stravu, aby si nepribrala?
Áno, musím si dávať pozor. Každé kilo navyše je na tréningu cítiť, hlavne pri trojitých skokoch. Nemám žiadneho výživového poradcu, robím to tak, ako to cítim. Nie je to jednoduché, lebo pred tréningom potrebujem mať prázdny žalúdok, ale zároveň dostatok energie.
Máš v strave aj nejaké obmedzenia? Musí tvoja mamička variť s prihliadnutím na to, že má doma vrcholovú športovkyňu?
Obmedzenia ani nemám. Tým, že mám rada zdravú stravu a nemám rada ťažké a tučné jedlá, tak nemám problém. Jediné, čo musím obmedzovať a strážiť si, sú sladkosti. Ale jedávam vyváženú stravu, bielkoviny aj sacharidy, mám rada zeleninu aj ovocie. U nás doma varí ocino a niekedy navarí pre mňa samostatné jedlo, napríklad minútkové mäso s ryžou a dusenou zeleninou, to mi chutí kedykoľvek. Niekedy si varím aj sama, hlavne raňajky. Pred ranným tréningom si robím ovsenú kašu s ovocím.
Zapekané kuracie prsia s jablkom a rozmarínom
Sú aj tvoji rodičia či súrodenci športovci?
Rodičia nikdy nešportovali, ale majú radi turistiku. Odmalička ma vláčili po horách. Vždy sa veľmi teším, keď ideme na hory. Naše obľúbené miesto je Malá Fatra. Mám o dva roky mladšiu sestru Lucku, ktorá odmalička chodila so mnou na preteky. Keď mala 4 roky, aj ona začala korčuľovať. Je veľmi šikovná a talentovaná.
Aké sú vzťahy medzi mladými krasokorčuliarkami? Ste aj kamarátky, alebo len konkurentky?
Mám veľa kamarátok na Instagrame. S niektorými sa poznám aj osobne a občas si píšeme. Veľa ich je zo zahraničia. Spoznali sme sa na medzinárodných pretekoch. Na ľade sme konkurentky, ale mimo ľadu sme kamarátky. Aj sa vzájomne povzbudzujeme a doprajeme si. Nevnímam ich ako negatívnu konkurenciu, naopak. Dobrá konkurencia je pre mňa motiváciou. Mnohé z nich sú pre mňa vzorom.
Ktoré zo svojich úspechov si ceníš najviac?
Najcennejšia je pre mňa zlatá medaila z posledných majstrovstiev Slovenska. Najväčším zážitkom zase bola séria pretekov European Criterium, kde som sa dva ročníky po sebe stala absolútnou víťazkou. Je to séria pretekov v Európe, kde sa sčítavajú body za jednotlivé preteky a na tom poslednom sa vyhodnocuje aj celkový víťaz. Ale najväčší športový úspech je ten, že som vydržala 10 rokov a prebojovala som sa do juniorskej reprezentácie.
A na čo sa chystáš v tomto roku?
Momentálne, vzhľadom na pandémiu, sa na Slovensku preteky rušili. Ak sa dá, chodím na preteky do blízkeho zahraničia. Zatiaľ som pretekala v Slovinsku a v Maďarsku, ešte ma čakajú preteky v Belehrade v Srbsku. Dúfam však, že aj na Slovensku budú nejaké preteky. Potrebujem do budúcej sezóny splniť kritériá, aby som mohla štartovať na Juniorskom Grand Prix. Je to môj najväčší sen.
