Na vlastnom tele: Ako Katka schudla 17 kg za rekordných 6 mesiacov
Na začiatku potrebujeme motiváciu. Prešli sme už mnohými neúspešnými jojo diétami. Už vieme, že ak chceme dosiahnuť iný výsledok ako doteraz, musíme zvoliť inú cestu. Jednou z najväčších motivácií sú príbehy ľudí okolo nás. Príbehy, ktoré začínali trojciferným číslom na váhe a v sladkostiach utopených ambíciách.
Vo dvojici sa to ťahá lepšie aj v CHUDNUTÍ
Zmena životného štýlu nie je ľahká. Je veľmi ťažké začať a omnoho ťažšie vydržať a dotiahnuť zmenu až do želaného konca. A keď už toto máme za sebou, prichádza výzva túto zmenu dlhodobo udržať. Táto premena zvykne byť o to ľahšia, že na ceste za snom o zdravom a fit tele si ju obľúbime natoľko, že z nej už nechceme odbočiť. V hĺbke srdca to veľmi chceme a potrebujeme, no často to nestačí, potrebujeme silnú motiváciu. Okrem vnútornej motivácie uvítame aj pomocnú ruku, ktorá nám ukáže smer, spôsoby a možnosti. Dnes vám Katka Salonová dokáže, že pravidelné denné cvičenie a veľká úprava stravy vedú k želanému výsledku.
Kati, prečo tak zdôrazňuješ, že si potrebovala výraznú úpravu stravy?
Lebo napriek tomu, že som v tomto procese chudnutia cvičila denne si myslím, že najvýraznejší vplyv na chudnutie mala strava. Musím povedať, že môj príbeh nezačína tam, že som po náročnom tehotenstve s dvojičkami ostala s plus kilami. Áno, veľa som pribrala a brucho už nikdy nebudem mať ako predtým, pretože bolo v tehotenstve obrovské a vytvorili sa mi aj strie. Ale tehotenské kilá som dala dole. Myslím, že som mala dokonca nižšiu hmotnosť ako pred otehotnením. Ja som začala naberať kilogramy nástupom do práce. Pracujem v gastrosektore a všade okolo mňa je jedlo. Vidím ti na očiach otázku, či tam stále pracujem. Áno, tam som pribrala, schudla a tam si hmotnosť, našťastie, stále držím. Dá sa to. Všetko sa dá, keď sa chce.
Nie je ťažké predstaviť si, ako sa dá pribrať, keď človek pracuje v reštaurácii. Ale predsalen, nevytvorí sa tam po istej dobe akási „imunita“ voči jedlu, alebo až averzia?
Možno po čase áno, ale ja som stihla pribrať svojich 20 kíl už počas prvého roku. Vyzerá to tak, že „tu zobnem, tam zobnem“. Zo všetkého si štipnem, každú chvíľu do seba niečo hodím. Je jedno, či sú to hranolčeky, grilovaná zelenina, kus mäsa alebo okraje čerstvo napečených koláčov. Zrejme ani neprejde hodina bez toho, aby som voľačo nechrúmala. A to je tých 20 kg za rok.
Toto si viem predstaviť. Ale neviem si predstaviť, ako toto zastaviť, keď si stále v tom istom prostredí. Keď stále okolo teba pečú hranolčeky, pizzu, moravské koláče...Ako si to dokázala?
Mojou najväčšou motiváciou bolo to, že som nevládala chodiť. Že som pri bežnom pohybe začala funieť ako lokomotíva. Nevedela som sa poriadne zohnúť, aby som sa obula. To, že mi manžel občas utrúsil, že som pribrala, to ma vôbec nezaujímalo a nemotivovalo. Skôr to na mňa pôsobilo opačne. Že just som si ešte dala niečo jesť. Ten konečný verdikt schudnúť musel prísť jedine z môjho presvedčenia a zvnútra.
Spomínala si, že „vo dvojici sa chudne lepšie“. S kým si chudla? S trénerom?
Áno, aj s trénerom. Ale mojou dvojicou bola kamarátka Saša. Obidve ti vieme potvrdiť, že to, že sme v tom boli dve, bolo naozaj winwin. Veľmi sme sa motivovali. Jednak sme sa ťahali spolu na tréningy, „kontrolovali sme sa“, či sme boli odbehnúť individuálny workout alebo aj to, čo jeme. Keď sa jednej nechcelo, druhá ju potiahla. Keď jedna mala krízu, druhá jej pripomenula, prečo do toho vlastne išla. Nebolo to súperenie, kto schudne viac alebo rýchlejšie, ale povraz sme ťahali za rovnaký koniec, spoločne.
A tréner?
Obe sme chodili k jednému trénerovi. Mali sme aj zopár spoločných tréningov, ale cvičili sme v podstate individuálne. Ja som mala 3 tréningy s trénerom a 3 tréningy som si robila sama. Ak niekto povie iba toľko, že k schudnutiu stačí pravidelné cvičenie, nič to neznamená. Pretože pravidelné môže byť aj raz alebo dvakrát do týždňa, ale z toho človek neschudne. To je fajn pre zdravie, hoci ešte aj na to je to málo. Ja som mala 3, môžem povedať, že brutálne tréningy s trénerom, kde som neraz plakala. A tie ďalšie 3 tréningy som chodila behať. Najprv chôdza, rýchlo chôdza a postupne beh. Niekedy vonku, niekedy na páse. O každom takomto mojom tréningu som posielala fotku alebo screenshot trénerovi. Z ničoho som zrazu trénovala 6x v týždni. Samozrejme, záťaž sa pridávala postupne, aby som si neublížila.
Čím viac som cvičila, tým menej ma bolelo „všetko“ a odišli aj také tie chronické bolesti chrbta, šije, krížov, kolien. Pravidelné cvičenie považujem priam za zázrak.
A fakt si až plakala?
Áno. Ale to ja aj potrebujem. Mám svoju komfortnú zónu, z ktorej sama nevystúpim. Darmo som už aj poznala cviky, keď ich spravím len toľko, koľko sa mi chce. A keď sa mi už nechce a nestojí nado mnou Jožko – bič, tak prestanem. A keď nado mnou stojí, tak spravím trikrát toľko a so slzami aj 5-krát toľko. Preto ja potrebujem trénera.
Takže Jožko, tvoj tréner, ako na teba išiel? Pýtam sa preto, aby sme aj iným ženám ukázali, že sa nemusia báť – nie je cieľom umrieť na tréningu, ale vybudovať si kondičku. Je tak?
Presne tak. Keď som fučala pri obyčajnej chôdzi, je samozrejmé, že začiatky boli ťažké a musela som sa prekonávať. Zo začiatku sme sa sústredili práve na základnú kondíciu, aby som trochu viac vládala s dychom. Inak nemá zmysel púšťať sa do ostatných cvičení, lebo pri každom cviku musím vládať predovšetkým dýchať. Sústredili sme sa na kardio cvičenia, na budovanie vytrvalosti, aby som nefučala už po 5 minútach. Do tohto sme postupne pridávali cvičenia s vlastnou hmotnosťou, aby sme prebudili svalstvo. Takto sme makali prvé 3 mesiace a už po tejto dobe som schudla 12 kíl.
Tak to je nevídaný progres. Určite tomu pomohla aj reštrikcia v strave.
Presne tak. Ako som hovorila, u mňa to stravovanie bola čistá katastrofa a musela som spraviť naozaj hrubú čiaru. Jedálniček mi pripravil môj tréner a bol naozaj striktný. Sašin jedálniček bol trocha benevolentnejší, ale našťastie, mala som dostatok vnútornej sily, aby som hľadela iba na ten svoj a nehľadala vedľajšie uličky. Veľkou zmenou pre mňa bolo to, že som jedla 5x denne. Predstav si to tak, že som si nastavila budík na každé jedlo. Či sa mi to páči, či nie, jem iba v týchto časoch – tak som si nastavila svoju hlavu. A jem iba to, čo mi tréner dovolil. Neraz ma skontroloval. Vedel, kedy a čo mám jesť, tak mi kedykoľvek zavolal, aby som mu vzápätí poslala fotku.
No fajn, ale stále si bola v prostredí s jedlom...
Veru, bola. Ale hlava je zázrak. Ako si ju nastavíš, tak máš. Veľmi mi pomáhali v kuchyni. Keď som povedala, že mám na obed 90 gramov ryže, tak to bolo 90 gramov a ani o gram viac, či menej. Prvý cheatday som mohla mať až po 3 mesiacoch a najlepšie na ňom bolo to, že som sa chystala, tešila, čo všetko pojem a nakoniec som vlastne nič nazvyš nezjedla. Jednak preto, lebo som bola zvyknutá na tie ľahšie,diétnejšie jedlá a nič ťažké som už nevedela zjesť a jednak,viac som nevedela zjesť. Zvyky sú naozaj železnou vestou. Aj tie zlé, ale aj tie dobré. Budík na jedlo každé 3 hodiny sa vo mne ozval, aj keď som ho už nemala nastavený v telefóne. Vedela som, že prešli 3 hodiny. Aj toto mi pomáhalo nebyť hladnou. Ale je to predovšetkým naším vlastným rozhodnutím.
Za 10 mesiacov mínus 20 kíl: Ťažké začiatky a zmenený život
Čo ti ešte pomáhalo držať sa nastaveného režimu chudnutia?
Bolo to niekoľko vecí:
- Nechcela som nevládať ani len chodiť. Nechcela som funieť ako lokomotíva pri najmenšom pohybe, nieto ešte záťaži. Nechcela som nevládať behať za deťmi, za psom, na autobus alebo len tak nevládať pobehnúť, ja neviem, na dvore, na pláži. Je to hrozný pocit, že som mladá žena, v najlepších rokoch a nevládzem uniesť vlastnú hmotnosť, nevládzem dychom, a to len a len pre svoju vlastnú chybu.
- Nechcela som tak vyzerať, ako som vyzerala s plus 20 kilami. Netúžim byť modelkou, nemám prehnané očakávania o výzore. Ale aby sa mi do krvi treli stehná, prevísalo mäso nad opaskom, aby som sa nevedela zohnúť, lebo mi to nedovolí veľké brucho... To nebol ani dobrý pocit, ale ani pekný pohľad.
- Nechcela som, aby ma jedlo a lenivosť ovládali. Ja som veľký gurmán, milujem jesť a možno „žijem preto, aby som jedla“ a nie opačne... Ale zase odtiaľ potiaľ. Keď mi už jedenie a lenivosť brali slobodnú vôľu a slobodu pohybu... Tak to už bŕŕŕ.
- Nechcela som byť takýmto vzorom pre moje deti. Niet čo dodať.
- Chcela som byť zdravá a nechcela som, aby ma „všetko“ bolelo. Lebo nech to už vyznie akokoľvek ako klišé, ale zdravie je najdôležitejšie. A pohyb a strava idú ruka v ruke so zdravím.
- Nechcela som ešte raz, nedajbože znova a znova, absolvovať tú cestu chudnutia, pretože nebola ľahká. Nebola ľahká, lebo mne osobne sa ťažko vychádzalo z mojej komfortnej zóny. Toto je veľmi individuálne, ako prah bolesti. Každý to vníma inak. Ja som už nechcela byť v tej „nekondícii“, v akej som bola, v tom dezolátnom stave, hoci mi navonok nič nebolo.
- Nechcela som znova minúť peniaze na to, že som sa vlastnou blbosťou vyjedla do veľkých rozmerov a neschopnosti hýbať sa. Už chcem míňať peniaze na zážitky, na pekné veci, ktoré si už môžem obliecť.
To si krásne zhrnula. Zastavím sa pri tej poslednej veci. Mnoho ľudí nejde do fitka práve preto, lebo si nemajú čo obliecť.
Na prvé hodiny tréningov som chodila v rozťahaných tričkách a teplákoch. Schovávala som sa do nich a netúžila som si kúpiť na tú postavu nič, pretože som sa jej chcela zbaviť. Až neskôr, keď som sa začala sama sebe páčiť, až potom som si nakúpila pekné oblečenie na fitnes. Až potom ma to motivovalo. Nemala som vôbec strach alebo hanbu, že to tak poviem, ísť do fitka v starých, vyťahaných veciach. Viem, že mnoho žien nejde práve preto, lebo si nemajú čo obliecť. Toto som našťastie nemala. Myslím, že oveľa viac som sa mala hanbiť za ten stav môjho tela, ktorý som dovolila, ako za to, že nemám najnovší model legín.
Darí sa ti držať sa vo forme? Aký máš režim teraz, keď si schudla?
Držím sa, ďakujem. Je to neskutočný pocit. Mať silu, vládať ísť na túru, chodiť behať, dvihnúť ťažké veci. Ešte počas toho obdobia, keď som trénovala s Jožkom, som dosiahla svoju vysnívanú hmotnosť a prešli sme z chudnutia na formovanie. Je to fantastický pocit, keď už neutekám pred zrkadlom, ale zastavím sa v ňom a páčim sa sama sebe. Po 3 mesiacoch sme prešli aj v strave na voľnejší režim, pridali sme ovocie, viac sacharidov a viac tukov. Za ten rok prísneho režimu v strave som si zvykla na mnoho vecí a dodnes ich držím. Keď uletím, tak viem, kde je tá správna cesta a vrátim sa na ňu čím skôr, aby nebolo neskoro. Momentálne cvičím doma, cvičíme virtuálne s kamoškami, aby sme sa povzbudzovali, idem si dokúpiť činky a kettlebel. Cítim, kedy je toho pohybu už menej a necítim sa vtedy dobre. Keď zacítim, že som zase trocha ťažšia a nemotornejšia, alebo ma zabolí chrbát – je to varovný prst a obúvam tenisky.
Ja sa už chcem cítiť vo vlastnom tele dobre. Nechcem tak veľa!
