ŽIVOT podľa Vlada: Chudnutie začína v hlave. Sú v nej ústa
Párky s horčicou a chlebom boli dlhé roky najobľúbenejším jedlom môjho raného detstva. Nerozumel som, prečo sa mama unúva variť toľké rozmanité jedlá, keď každý hlad sa dá zahnať týmto rýchlym, jednoduchým a veľmi chutným jedlom – dobrými viedenskými párkami, plnotučnou horčicou, cibuľou a mäkkým, voňavým bielym chlebom. Načo si komplikovať život?
Vyrastal som na dedine. Celá rodina sme k dedkovi a babke chodili zvážať seno, zbierať mandelinky zo zemiakov, štikať mak, alebo oberať slivky. Dokonca aj ovce som pásaval. Nielen život, ale aj moja strava bola klasická dedinská z osemdesiatych rokov. Predsa som však bol trochu iný. Ešte aj na tej zabíjačke, kde sa všetci zalizovali nad všakovakými dobrotami, akými sú mozočky s vajíčkom či bravčový jazyk, ja som stále trval na svojich párkoch s horčicou.
Optikou MUŽA: Svet podľa Luciinho manžela
Mama často vozievala jedlo z práce v obedári, teda štandardné menu závodnej jedálne v socializme. Dukátové buchtičky (tie som mal naozaj rád), alebo rezeň so šalátom a kompótom, či španielsky vtáčik s ryžou.
Môžu za to školské jedálne?
V škole to bývalo rovnaké. Polievky (najmä špenátovú) som neznášal. V školskej jedálni sme podvádzali tak, že sme len naberačkou obliali steny hlbokého taniera, aby vyzeral použitý, a odniesli sme ho k okienku, pretože bez zjedenej polievky by nám nedovolili ísť si po druhé. Áno, hlavnému jedlu sa vždy, teda aspoň v našej rodine, hovorilo druhé.
Svoje stravovacie návyky som si priniesol aj do manželstva. To som už ale narazil na krutú realitu partnerského života. Pochopil som, že párky s horčicou, čo aj keď oživené pohárom vína a sviečkami, sa za romantickú večeru nepočítajú. Akosi intuitívne som pochopil, že ak má naše manželstvo prežiť, musím zapojiť viac kreativity.
Zvyk je však železná košeľa a môj jedálny lístok väčšinou pozostával z klasických jedál maminej kuchyne. Jedol som klasické kalorické jedlá, až som sa rokmi vyjedol do nadváhy dvanásť kilogramov.
Zlom nastal vtedy, keď som si v obchode nedokázal vybrať nohavice. Ak sedel pás, nesedela výška. Ak sedela výška, pás bol úzky. Niečo som musel urobiť, a tak som to urobil. Začítal som sa do stránky o chudnutí Mira Veselého a niečo sa mi v hlave preplo.
Naplnilo sa jeho dôvtipné motto: “Chudnutie začína v hlave. Sú v nej ústa…”
Pochopil som celú podstatu. Problém nadváhy (pri zdravom jedincovi) sa dá v podstate zredukovať na jednoduchú matematiku: kalorický príjem a výdaj musia byť v rovnováhe. Ak nie sú, človek priberá (väčší príjem ako výdaj), alebo chudne (menší príjem ako výdaj).
Mäsožravo inak: Konzumujete vnútornosti? Informácie, ktoré musíte vedieť
A tak som sa pripravil...
A tak som sa k tomu postavil úplne poctivo. Môj denný príjem dospelého človeka nemal prekročiť 10 500 kJ (kilojoulov). Mohol som jesť čo som chcel, ale nikdy nie viac.
Začal som jesť 5x denne porcie s hodnotou 1 800 kJ, čo je denný príjem 9 000 kJ. Logicky som bol denne v mínuse 1 500 kJ. A o to presne išlo. Poctivo som študoval kalorické tabuľky, ktoré sú povinne uvádzané na každej potravine, presne som vážil každé koliesko šunky, plátok syra a krajec chleba. No nielen to. Vážil som aj vajce, lyžičku majonézy alebo porciu masla, ktorú som si natrel na chlieb. Zapisoval som si množstvo prijatých kalórií na papieriky a nikdy som neprekročil hranicu 9 000 kJ.
4 RECEPTY plné železa: Ide to aj bez mäsa
S toľkými vreckami s jedlom som v práci vyzeral trochu divne. Vyberal som z nich všelijaké jednoduché, kaloricky však presne nadizajnované jedlá:
- Desiata 10:00: Polovičný chlieb s maslom, jedným kolieskom šunky, mrkvou a uhorkou.
- Obed 12:00: 100 g kuracích pŕs s ryžou a zeleninou.
- Olovrant 15:00: Jogurt a jablko.
Prvé výsledky sa dostavili už po týždni. Hmotnosť klesala pomaly, ale so železnou pravidelnosťou. Matematika kalorického deficitu nepustila. Nakoniec som z 84 kg klesol na 72 kg. Pod túto hranicu sa mi nikdy nepodarilo dostať, no nakoniec to už ani nebolo potrebné. Stúplo mi sebavedomie, musel som vymeniť 90 % šatníka. A ako rád!
Skúmaním toho, čo jem, som zistil, že aj zdravé pokrmy môžu byť chutné. Stravovací vesmír mojej Lucky začal pomaly konvergovať s vesmírom mojich jedál. Postupne som si zvykol na to, že zloženie mojej stravy sa mení. Lucka varila inak ako moja mama – modernejšie a na tanieri som viac začal oceňovať krásne farebné potraviny: brokolicu, bejby mrkvičky, lososa.
Vtedy a dnes..
Dnes úplne fičím na jedlách, ktoré ani nemusia obsahovať mäso. Napríklad buddha bowl (zopár kôpiek hocičoho: hummus, tempeh, šošovica, pohánka, quinoa…), alebo pšenová kaša s orieškami, ovocím, medom a tahini. Špenátovú polievku, kedysi tak nenávidenú, teraz milujem. Lucka ju vie uvariť dokonale. Úprimne však priznávam, že ak mám zrovna nostalgickú chuť na mäso, tak si bezmäsité jedlo ozdobím niekoľkými kolieskami šunky, aspoň pre oklamanie oka a chuti. Zvyk je železná košeľa.
Párky s horčicou, cibuľou a bielym chlebom budú mať navždy svoje miesto v panoptiku mojich jedál. Aj keď už len ako občasná spomienka na detstvo, pretože taký vláčny losos pečený na olivovom oleji so špargľou, posypaný morskou soľou od Lucky, ich hravo mnohonásobne prekoná.
Váš Vlado
